Ako sa prestať znepokojovať a začať Žiť priamo teraz

Šťastie za hranicami matérie

Tatiana: Najzaujímavejšie je, že každý človek vie, čo je potrebné pre šťastnú budúcnosť, že to leží za hranicami matérie.

Igor Michajlovič: Ale vedomie toto bráni pochopiť. A v tom je problém. Prečo? Pretože ľudia tým nežijú. Elementárne, jednoduché znalosti, tie, ktoré boli dostupné pre celé ľudstvo, ktorými ľudia žili ešte prednedávnom, do vytvorenia štátnosti – toto bolo dostupné ľuďom.

Prečo AllatRa bola po celom svete, celý tento znak. Dnes... Veď dnes my sedíme a hovoríme, chápeš, o jednoduchých, elementárnych veciach, ktorými by mali žiť všetci, všetci ktorí musia... no, človek je povinný to robiť.

To…to je Život! Ale to je k dnešnému dňu neprijateľné pre veľmi veľa ľudí. Prečo? Pretože vedomie im zakazuje.

Tatiana: Zvyk žiť vedomím, ktorý je možné zmeniť.

Igor Michajlovič: To nie je zvyk žiť vedomím. To je neznalosť o tom, že existuje Život. Ľudia veria v čokoľvek: že budú prevádzať určité rituály, vytvárať niečo, a toto sa im podarí, ak niekedy niečo bude.

A vedomie ich núti uveriť v tento nezmysel a súčasne nepracovať na sebe. A v žiadnom prípade nekontrolovať seba. To znamená vládu vedomia – diktatúru mŕtveho nad Živým.

Tatiana: Taktiež je veľmi rozšírená otázka: „Kde je to tlačidlo, ktoré je potrebné stlačiť vo vnútri seba?“

Igor Michajlovič: Tlačidlo, ono existuje, ešte raz zopakujem, je veľmi jednoduché. Toto tlačidlo sa volá pozornosť. A práve prideľovanie pozornosti – to je stlačenie tlačidla. Ono hovorí: „Zle“ a ty hovoríš: „Ja nechcem zlé, nech je dobre“.

Tatiana: A čo môžeme udržiavať…

Jednoduchý postup: ako sa prestať znepokojovať a začať Žiť

Igor Michajlovič: Všetko. Vedomie ti hovorí, povedzme spolu s tvojim doktorom, že zajtra zomrieš, že máš takú diagnózu. A všetko: vzniká poplach alebo zmierenie alebo niečo iné. A môžeme povedať: „No, to ty umrieš. Zajtra? Dobre“.

Tatiana: Bližšie…

Igor Michajlovič: „A ja začnem dnes Žiť“, chápeš? Jednoduchý postup. Jednoduchšieho nástroja niet. A ako si hovorila: „Je nutné začať Žiť tu, teraz a priamo teraz“. A Žiť. Pochopiteľne, že k samotnému Životu je potrebné sa dostať, Osobnosť sa musí…

Tatiana: Vyvinúť.

Igor Michajlovič: ...zosilnieť, vyvinúť sa. A ty to musíš. Potrebuje to určitý čas, úsilie. Ale ak je to tvoja voľba, to znamená, že je nutné Žiť. A ak sa zaoberáš procesom duchovného rozvoja – no... Môžeš sa celý život zaoberať, správne? Všetko je jednoduché.

Igor Michajlovič: Nie, to nie je pravda. To všetko sú hry vedomia. Človek nemôže niečo odpustiť, nemôže ešte niečo. Chápeš, to všetko sú formy egoizmu, všetko sú hry vedomia, tejto čivavy.

Aký je v tom rozdiel: zakývala chvostom, papuľkou, ľahla si na bok, na chrbátik – to všetko sú hry zvieraťa. Ty buď Žiješ – a všetko je prekrásne, alebo nežiješ – a máš kopu problémov.

Ty si nemôžeš odpustiť, nemôžeš odpustiť niekomu druhému. Kto nemôže odpustiť? Kto sa hrá? Vedomie sa hrá. Zviera sa hrá. Prikladá význam minulosti a berie ti budúcnosť. Ak chceš takto existovať – existuj, to je tvoja voľba. No veď je to tvoja čivava, ktorá ti rozkazuje.

Žanna: Áno, jednoducho ľudia sa často zacyklia v svojom probléme, ktorý im nedá pokoj.

Igor Michajlovič: Ale na ničom sa nezacykľujú. Sú to banálne programy, ktoré pracujú a konzumujú ich život. A v tento moment oni, prepáč mi, ako paradajky dozrievajú na to, aby ich niekto zjedol. No nie je to tak?

Žanna: Tak.

Igor Michajlovič: Ale prečo? Jednoduché, banálne nepochopenie. Ešte raz hovorím, je to neznalosť elementárnych vecí, elementárnych právd, ktoré sú mimochodom zaznamenané vo všetkých náboženstvách, ale ich nevysvetľujú. Prečo?

Pretože nevedia, stratili, zabudli. Pretože… akosi zmenili svet na taký, aký ho máme teraz.

A toho príkladom je, že ak sa opäť pozrieme na svet globálne, je to skutočne nepríjemné a desivé. V období, keď sa musíme zjednotiť a spolu si sadnúť a porozmýšľať, chápajúc, že v blízkej budúcnosti nebude veľa miesta a teritórií a my budeme musieť nejak prežiť, vyvíjať technológie, že sa budeme musieť konsolidovať v mieri a jednej rodine, teraz nás rozdeľujú čoraz viac a viac a viac, všakže?

A my to vnímame ako normálne, ako prirodzené. Preto že v budúcnosti – nech budú problémy, či nebudú? No, pomyslíš si, zmení sa klíma, no a čo? Zatiaľ je dobre. A keď sa úplne zmení, no potom budeme vymýšľať niečo, nejak žiť…

Ale nič potom nevyriešiš. Tak sa stane. Nie je to tak?

Žanna: Áno. Systém odkladá všetko na potom a sám v túto chvíľu…

Igor Michajlovič: Tak... Prečo som uviedol tento makropríklad? Ako je v mikro, tak je aj v makro všetko je fraktálne. Systém pracuje podľa predpísaných šablón. Myslíte si, že v Atlantíde niekto veril, že bude s nimi koniec? Alebo o tom nevedeli? Veď presne rovnako sa všetko začalo rozrušovať. A kým ich úplne nezmietlo...

Veď len malé množstvo ľudí si mohlo vybrať normálnu, povedzme, existenciu. Povedzme že, zostať nažive, všakže? V normálnej existencii sa stať skutočne živými…

Niektorí sa snažili, pravda, uchovať Znalosti, schovať sa. No, nič strašného. Prežili, priniesli do Sumeru, vidíte, Znalosti odvtedy, doteraz ono diktuje. Zaujímavý film „Atlantída“ nabáda múdrych, zamyslieť sa.

Žanna: Áno...

Buďte ako deti: vstaňte a choďte

Tatiana: Taktiež sa mnohí ľudia trápia a znepokojujú, ako môžu pocítiť vnútorný Život, vnútornú slobodu. Ako? Mohli by sme?

Igor Michajlovič: Chápeš, ak budeme sedieť, znepokojovať sa a premýšľať, ako to môžeme urobiť, tak to neurobíme. Veď si predstav, narodilo sa dieťatko a leží. A začína premýšľať: „Akože ja budem chodiť? Veď môžem spadnúť, potknúť sa“.

A prebehne 10, 20, 50 rokov a ono len leží a premýšľa. Potom zomrelo, odniesli ho, zakopali – a to je všetko, to je ten prípad. A chvála Bohu, že sa mozog nestačí natoľko vyvinúť, aby dieťa začalo takto premýšľať. Ono jednoducho vstane a beží. Teda buďte ako deti: vstaňte a choďte. Presne v tomto ponímaní.

A nerozmýšľajte o tom, „ako môžem toto…“ Jednoduchý príklad, jednoduché tlačidlo, o ktorom sme hovorili – pozornosť. Vedomie hovorí: „Áno, ako to?“ Ale načo sa mám rozprávať o tomto so psom, ak sa to týka otázok o Živote? No čo, nie je to tak?

Tatiana: Áno, veď keď niekde tam, horí dom, človek sa nezamýšľa nad tým, či utečie alebo neutečie z tohoto horiaceho domu.

Igor Michajlovič: Jednoducho vyštartuje, čím rýchlejšie tým lepšie.

Žanna: Inštinkt sebazáchovy: rýchlejšie!

Tatiana: Taká snaha.

Igor Michajlovič: Správne. A tu je potrebné si brať príklad od zvierat. Dokonca je treba si brať príklad od vlastného psa, ako si bude zachraňovať svoje telo, šprintujúc z horiaceho domu. Rovnako aj ty musíš šprintovať od diktatúry vedomia.

Sú ešte nejaké otázky?

Ako správne prerozdeľovať pozornosť

Tea: Môžete spresniť? Hovorili ste, že ak vedomie nerobí to, čo potrebuješ, je potrebné prestať mu venovať pozornosť. V čom to spočíva? Mohli by ste?

Igor Michajlovič: Pozornosť čomu? No ja som už predsa odpovedal.

Tea: Prestať mu dávať pozornosť, ak je to možné…

Igor Michajlovič: Tak napríklad. Potrebuješ niečo vyriešiť, napríklad vynájsť nový motor. Teda vedomie sa musí zaoberať vynálezom nového motora. Samozrejme, ono, vedomie musí kontrolovať všetky životné procesy apod.

A keď z neho pôjde agresia, ty začínaš maximálne myslieť, podčiarkujem, myslieť a prepúšťať len tie myšlienky, ktoré zodpovedajú kráse, šťastiu, radosti a všetkému podobnému a nič viac.

A rovnako nechávaš časť financovania práve na vynález motora, alebo nejakého výpočtu, alebo výučbe nejakého jazyka. A to je všetko. Je to veľmi jednoduché. Jednoducho odmietanie a neprijatie toho, čo ti vedomie vnucuje, čokoľvek by ti vnucovalo.

Bude ti rozprávať: „Ak teraz nevstaneš, umrieš“. Vieš, ako to je: ak nepochopíš, že si Živý, tak určite umrieš. Preto začni Žiť, potom neumrieš. Ak budeš počúvať vedomie – určite umrieš.

Čím viac zamestnávame svoje vedomie,
tým menej zaťažuje ono nás

Tea: Ale pritom sa zaoberať dokonca takýmito projektmi, keď je vedomie zamestnané...

Igor Michajlovič: Ono musí byť zamestnané, musí pracovať. A čím viacej bude zamestnané, tým menej si zamestnaný ty ako Osobnosť.

Ale zároveň ťa ono nechytá - neloví na plnení projektov alebo na niečom inom, na vykonaní práce, nie. Ono ťa loví na tvojom sebahodnotení, na tom, že je niekto zlý, podsúva ti negatíva.

Dokonca plnenie nejakých spoločných projektov: niektorí šikovní ľudia niečo robia alebo nerobia. Neodsudzovanie ale pochopenie. A len čo začína posudzovať, ihneď je potrebné skrátiť vodítko: „Všetko je prekrásne a skvelé! A ty robíš to a to“. Ak je mu to málo, prinúť ho učiť sa jazyk, ktorý neovládaš.

A potom ono pochopí, že je lepšie nevystrájať, pretože nás kŕmia určitým počtom kalórií, ale nútia vykonávať oveľa viac práce. Ver mi, že vedomie počíta veľmi dobre.

Tea: To znamená, pritom vyplňujúc toto, vedomie vykonáva činnosť, ale opäť vracajúc 90% pozornosti, to znamená ty ho nepriamo zamestnávaš, ale to je už proces…

Igor Michajlovič: 90 % pozornosti vkladáš do svojho duchovného rozvoja – obzvlášť do Lásky a kontaktovania, do cítenia Duchovného Sveta a do cítenia Anjelov okolo seba, teda Anjelskej podstaty v ľuďoch.

Aj keď ja hovorím, že tento Anjeliček je v stave čivavou ošklbanej sliepky, ale on je, on je v každom, je tu nádej. Veď...To je dôležité, chápeš?

A 10% sily pozornosti je viac ako dostatočných, aby vedomie bolo zamestnané 24 hodín denne súčasne 10 tisícmi projektov.

No ja som plesol také maličké číslo, jednoducho čo ma napadlo – 10 000. Môže byť aj viac, chápeš? A ono sa so všetkým vysporiada, pretože sa nemá kam podieť.

A keď ono začína nadhadzovať zlé a snaží sa dominovať, diktovať, to znamená, je nutné zmenšiť množstvo pozornosti a oveľa viac prebývať vo vzájomných vzťahoch s Duchovným Svetom, a potom sa všetko podarí.

V skutočnosti je to veľmi ľahké. Povedzme, keď sa to podarí, ty to už chápeš. A keď sa zamotávaš, keď vedomie odvádza… A prečo?

Opäť odpovedám: všetko je veľmi jednoduché, ono ťa odviedlo na niečo, stratila si slobodu, obzvlášť duchovnú slobodu a venovala si silu pozornosti na nepotrebnú variantu najčastejšie na svoje vedomie. A tu ťa ono uchvátilo, a začína tebou manipulovať.

A všetky tvoje projekty sa zastavia, pretože si zaujatá len sebou, len premýšľaním „aká si chudera a nešťastná, nič sa ti nedarí ani sa nepodarí, zaoberáš sa hlúposťou a ty musíš, neviem, možno ísť a podlahy poumývať, na viac ani nemáš“.

Umyť podlahy – to nie je hanebné. Ak raz vedomie toto ponúklo, vyťaháš ho za uši a prinútiš ho umyť podlahy okrem toho, čo všetko robí. A nabudúce ono už nebude podhadzovať takéto vtipy. Všetko sa postaví na svoje miesta.

Žanna: Stáva sa v živote, že keď skutočne začínaš... Všetko sa opiera o ľudskú pýchu, ak…

Vedomie nie je živé – je to program

Igor Michajlovič: Vieš v čom je problém? Problém je v tom, že sa ľudia k vedomiu správajú ako ku živému.

Tatiana a Žanna: Áno.

Igor Michajlovič: A ono nie je živé, je to program. Chytrácky program, vyhlásený veľmi múdrym a gramotným (Žanna: Programátorom) programátorom, áno. Vytvára viditeľnosť, ilúziu živého u každého a všetko nahrádza a zamieňa.

A človek toto vníma ako neoddeliteľnú časť seba, ako seba samého (Žanna: Áno-áno-áno) ako niečo živé. Nie je to živé. Je to program.

Žanna: Odtiaľ je aj ľútosť obzvlášť k systému.

Igor Michajlovič: Ľútosť k sebe (Žanna: K sebe, áno, ale…) ako časti systému, pretože identifikácia všetkého a všade ide týmto smerom. Tak to býva. Ale opäť, je to ochranný program, a aj musí byť.

Poviem jednoducho: vďaka takýmto programom nemôže, povedzme, nezrelá bytosť prísť do Duchovného Sveta, chápeš? Ak by u nás v trojrozmernosti pracoval takýto program a nezrelý plod by nespadol zo stromu, bolo by to skvelé, bolo by menej Newtonov na tomto svete.