Čo je to duchovná praktika a ako pochopiť, že si Osobnosť

Duchovná praktika „Lotosový Kvet“

Anja: Prvý krok. Ak človek, ktorý sa ešte nedotkol, ale on chce, chápe, že niečo tam je, ako to má precítiť?

Spomínala sa praktika „Lotosový Kvet“ z knihy „Sensei ze Šambaly 1“ a predovšetkým jej podstata, že keď… Veď každý vo svojom živote zažil momenty úprimného šťastia, aj keď to sám vôbec neočakával. A šetríš to do nejakej pokladničky, v určitý okamih práve im venuješ pozornosť a ešte aj vraciaš.

Teda nielen jednoducho precítiť, ale akoby sa o to už aj delíš. A ešte som si spomenula, že vo filme „JEDINÉ ZRNO“, jedna z účastníčok v sociálnom prieskume odpovedala, že človek musí mať osobný čas pre Boha.

To je priamo... A tu je otázka. Ako je dôležité, aby si človek, ktorý skutočne chce, vyčlenil tento čas, aby jednoducho pozornosťou (IM: No, je to povinné) zosilnil túto pocitovú zložku. Nech aj zo začiatku za pomoci spomienok, teda spomenúc si na tie okamihy...

Igor Michajlovič: Tu my berieme banálne nástroje, áno? Veď čo je duchovná praktika „Lotosový Kvet“? V začiatočnej etape je to vždy, povedzme že, práca na úrovni vedomia, ale dobre financovaná pozornosťou, všakže? Je naladená na dobré, na pozitívne.

Veď nie je to paradoxné, že väčšina ľudí nevie, čo je vôbec Láska. Chápeš? Všetko smeruje k moci, manipulácii, k nejakým emóciám na podklade hormonálnych vzplanutí.

A toto celé je poňatie lásky. Alebo ešte pripútanosti, podriaďovania, všeobecne, úplne prekrútenie, ale povedzme, že všetko sa nachádza na úrovni trojrozmernej roviny.

A práve preto sú potrebné takéto nástroje, ako prvotný „Lotosový Kvet“. Veď duchovná praktika „Lotosový Kvet“ sa začína banálnym akoby autotréningom a končí sa duchovnou praktikou. On je nekonečný.

A život súčasného človeka, podčiarkujem, nedovolí dosiahnuť hĺbku plného pochopenia tejto duchovnej praktiky.

Prečo? Nie je dostatok času a človek skutočne, akokoľvek by bol talentovaný, on jednoducho neodhalí „Lotosový kvet“ ako praktiku. Ale ona dá dobré pochopenie. Je to najľahší a jednoduchý nástroj, ktorý odpovedá na mnohé otázky.

A v princípe si na ne sama odpovedala. Samozrejme, človek musí vyčleňovať, keď sa nachádza v zhone, ale on cíti, že niečo je. Musí venovať osobný čas duchovným praktikám, musí sa nimi zaoberať.

A ako ináč? Preto aby len trošičku ukotvil svoje vedomie, porozmýšľal, preto aby si vybral, povedzme tak, pozitívne a nie negatívne, musí sa zastavovať v procese behu každodenného života.

Veď život ho naháňa a on jednoducho potrebuje čas. Keď aj budíček si nastaviť aspoň 5-10 krát za deň: „A kto si, a čím sa teraz zaoberáš?“

A tu porozmýšľať o niečom prekrásnom. Jednoduché spôsoby, ktoré privádzajú k pochopeniu, že ty si Osobnosť, že vlastníš určitý stupeň slobody, že môžeš niečo pochopiť. No to je povinné. A ako ináč? (Ž: Ak je cieľ…) Na najjednoduchšej ceste. Áno. (Ž: ...on bude všetko robiť na jeho dosiahnutie).

Igor Michajlovič: Ale, chápeš, ešte je problém v tom, že my často hovoríme a dávame globálne odpovede. A my sa rozprávame na úrovni toho, že ľudia cítia a chápu. My vypúšťame veľa jednoduchých elementárnych vecí a pre ľudí je to už nepochopenie: „Ako?“

Prečo? Pretože my vnímame no… Veď ľudia musia cítiť. V skutočnosti oni cítia, všetci cítia, ale vedomie im bráni.

Dokonca, prepáč, aj to najmenšie kurčiatko ošklbané a obhryzené čivavami, celou svorkou, ono rovnako cíti. Veď my sme jedna rodina, všetci pochádzame z jednej sily – je to sila pochádzajúca z Duchovného Sveta, od Duše. Veď ona rodí Osobnosť. Všetko spolupôsobí medzi sebou.

A je tu obrovské, silné spojenie. Ale my nemôžeme, pokiaľ nepochopíme, že sme Osobnosť, pokiaľ sa nerozvinieme, nemôžeme toto všetko precítiť.

Vedomie je aktívne, tento svet je taký. Tak je všetko usporiadané, ono zakrýva. A preto, aby ľudia začali cítiť jeden druhého, musia sa stať slobodnými.

A keď nastupuje tento stav slobody, potom áno, všetko sa ľahko precíti, potom môžeme komunikovať o úplne nepomenovateľných témach v rovnakom čase, kým sa naše vedomie zaoberá blábolom. Chápeš?

To je v takom pláne. Doslovne blábolom, ale s pokusom akoby do tohto blábolu vložiť aspoň trošku nejakého zmyslu a pomôcť druhým. Žiaľ, pre ľudí nie je také jednoduché dosiahnuť tento stupeň.

Igor Michajlovič: A opäť, pocitové vnímanie sa z nejakého dôvodu vedomím zamieňa za telepatiu, to znamená, že musím počuť myšlienky.

No býva takýto vedľajší efekt: Ale načo? Verte, nič dobré nebudeš počuť. Sú ľudia, snívajúci o tom ako počuť myšlienky. Priatelia, to je najväčšie prekliatie, ktoré môže byť. Neviete si ani predstaviť, koľko hnoja by ste počuli, aj o sebe samozrejme.

Nič dobrého v tom nie je. Načo také „šťastie“? Také bremeno. Na vytvorenie impéria, ovládať niekoho? Áno ale... Prvá myšlienka, ktorú počuješ bude, že „nepodarí sa ti nič, nebudeš nikoho komandovať“.

Anja: Tak ako ste hovorili, na to aby sme počuli myšlienky, je potrebné započúvať sa do vlastných myšlienok…

Igor Michajlovič: Áno, započúvať sa do vlastných myšlienok.

Tatiana: Čo chce, všakže?

Žanna: Skutočne ty chceš?

Igor Michajlovič: Najjednoduchší spôsob ovládať, áno, naučiť sa telepatii - započúvaj sa do vlastných myšlienok.

Žanna: Miliónkrát viac týchto negatívnych absurdných myšlienok, ktoré…

Igor Michajlovič: Áno.

Žanna: ...budú ešte viac…

Igor Michajlovič: No, týmto sa všetko začína. To je skutočne tak.

Anja: Tak ako ste hovorili, pochopíš, že ony – nie si ty, pretože vo vnútri teba je niečo úplne iné. Teda, ako by si to mohol byť ty, keď vo vnútri celkom iné cítiš a vnútorne sa usiluješ o niečo úplne iné? A...

Igor Michajlovič: Áno. A vedomie rozpráva niečo úplne iné. Hovoria, že dobrý psychiater by ti stanovil diagnózu a čestný psychiater by ťa pochopil, pretože v ňom prebieha presne to isté. No…

Žanna: A povedal by: „Neprežívaj priateľu“.

Igor Michajlovič: „Si normálny“, všakže?

Žanna: Si normálny.

Tatiana: Jednoducho je také nahrádzanie, že človek chce vedieť, o čom rozmýšľa druhý človek, namiesto toho, aby sa započúval to toho, čo on práve cíti.

Igor Michajlovič: Nie. Alebo započúvať sa do toho, na čo ty myslíš práve teraz. Je to to isté, prepáč, nie je to jednoduché človeku z ničoho nič začať počúvať to, na čo myslíš, aké myšlienky sú ti posielané. A ešte sa v tom vyznať.

Igor Michajlovič: A to je to, o čom sme hovorili: zápisníčky, všetko zapisuj. To sú prvé krôčiky, ktoré človek musí urobiť.

Za prvé – naučiť sa myslieť na dobré, odmietať negatívne myšlienky a zapisovať negatíva a neodbytné myšlienky, ktoré sa snažia preraziť. Prečo? Veď vedomie jednoducho nič nerobí len tak. Je to program, algoritmus, ktorý je prepísaný do tvojho života. Hovoria – osud. Akýže osud, priatelia? Ale vy sami si vytvárate svoj osud.

Ak si dnes prijal negatívnu myšlienku o tom, že na teba niekto, povedzme sused, škaredo pozrel, a treba mu, darebákovi, keď pôjdeš venčiť svojho psa zastať pred jeho bránou, aby tam pes urobil hromádku, všakže? Verte, tuto bude existovať celý cyklus. V konečnom dôsledku nedôjdeš k dobrému, ak si pristúpil na ústupky vedomia a začal negatívne postupovať pod jeho diktatúrou.