Čo je to skutočná Sloboda a ako ju dosiahnuť, prvé kroky

Text relácie  „Sloboda od zvera vnútri teba“. Časť 2

00:10:00 - 00:37:31

O Slobode pravej i tej, ktorá je diktovaná zvieraťom vnútri človeka. O lživosti vedomia. O nutnosti nájsť seba ako Osobnosť. O jednoduchom, dostupnom nástroji, umožňujúcom nadobudnúť šťastie a precítiť skutočnú Lásku.

Predchádzajúci článok: 1. časť "Čo je to Pravá Láska? Prečo sa ľudia hanbia hovoriť o Bohu?"

 

Sloboda skutočná a tá, ktorá je diktovaná zvieraťom

Žanna: A tí ľudia, ktorí prišli do styku s odpoveďami, ktoré Vy dávate, s odpoveďami, ktoré v skutočnosti znepokojujú väčšinu ľudí.

Veď ak sa úprimne priznáme, Znalosti, ktoré Vy dávate, tie dnes zaujímajú každého. Preto, keď človek zostane sám, jednoducho keď človek...nevie odpovede na to, čo ho znepokojuje. Všetky tieto prekážky...aj téma dnešnej relácie nebola vybraná náhodne, „Sloboda“. Čo znamená Sloboda?

Igor Michajlovič: Dobrá otázka. A čo znamená sloboda?  

Tatiana: Človek si to vykladá rôzne, všakže. Ten čo sa nachádza pod nadvládou vedomia..., pochopenie slobody a ako práve Osobnosti.

Igor Michajlovič: A čo človek chápe pod slovom „sloboda“?. A opäť sa vraciame ku komu?. Vraciame sa k Anjelovi a zverovi vo vnútri človeka. Veď chápanie je absolútne iné.

Na jednej strane ľudia cítia, čo je to sloboda. A opäť sa vraciame k filmu „JEDINÉ ZRNO“, ktorý ukazuje, že ľudia cítia a usilujú sa o túto slobodu. A oni chápu, čo je to sloboda. Sloboda – to je Božia Láska, to je Duch, Život. Sloboda – to je večnosť. Sloboda – to je sloboda od diktatúry trojrozmernosti, od hmoty. Sloboda predovšetkým od diktatúry zvera vo vnútri teba. A toto je sloboda. A ľudia, vďaka Bohu, toto cítia.

Ale je aj iné chápanie slobody. Sloboda, ktorá je diktovaná zverom. Pre neho je moc slobodou: čím väčšou mocou vládne, tým väčším stupňom slobody disponuje. Takto to vníma systém. Dokonca ani nie systém, ale takto to vníma zver vo vnútri nás, teda naša zvieracia časť- materiálna, so svojím vedomím a všetkým ostatným.

A každý človek, tak ako hovoríš,  keď zostane sám so sebou, obzvlášť, keď sa stretáva s nejakými problémami v živote, alebo ak sa jednoducho nachádza v kľude, začína uvažovať: „A kto som ja?  Kto je v skutočnosti človek?“.

A keď sa zamýšľa nad sebou, prečo je tu, tak u neho vzniká vnútorný nesúzvuk a najčastejšie ak sa človek dotýka niečoho duchovného vo vnútri seba - svetlého, začína pociťovať strach. A čí strach pociťuje? Strach vychádzajúci z vedomia. Hľa, kto nepustí človeka ku skutočnej slobode?

 

Ako vedomie bráni človeku stať sa slobodným?

Žanna: A prečo ho nevidí?

Igor Michajlovič: Pretože aj to je súčasť samotného človeka. Už sme o tom neraz hovorili. Veď naše vedomie nie je nič iné, než to, čo stojí pred našou Osobnosťou.  Vedomie nás spája s trojrozmernosťou. Ak nebude vedomie, my neuvidíme trojrozmernosť, neuvidíme jeden druhého, nebudeme sa môcť navzájom skontaktovať tak, ako tu a teraz.

Teda na jednoduchej verbálnej úrovni my vidíme jeden druhého, my vidíme náš rozsah, našu polohu v priestore. Ale toto všetko zmizne, zmizne všetka trojrozmernosť. Ale pocitové vnímanie – obzvlášť k Osobnosti, to sa musí rozvíjať a pestovať.

Ak vezmeme dieťa, ktoré bude vychovávané medzi zvermi, ono vyrastie a bude zverom. Nebude mať rozvinutú Osobnosť. Dokonca nebude môcť v budúcnosti rozviť ani svoje vedomie tak, ako je to potrebné. Teda nikdy sa nestane človekom, ak sa v prvom období (období formovania) rozvíjal ako zver.

Prečo? Pretože práve svorka zverov bude diktovať svoje, svoj systém a jeho vedomie sa sformuje na spoločnom egregore samotnej svorky. Stalo sa to bohužiaľ neraz a potvrdzuje sa to. O čom to vypovedá? O tom, že naše vedomie potrebuje, aby sa neustále rozvíjalo. Ale rovnako aj naša Osobnosť sa potrebuje neustále rozvíjať.

Vedomie však hovorí niečo iné: „Osobnosť človeka alebo to vo vnútri, čo pochádza od Boha, ono musí ako prvé vedieť všetko o všetkom. Musí byť rozvinuté, musí byť dokonalé, veď Boh nemôže byť nedokonalý“.

Jednoduchá otázka: „Človek je stvorený podľa obrazu a podoby, áno? To znamená, musí hneď čo?

Tatiana: Byť ideálny.

Igor Michajlovič: Narodiť sa s bradou, sediac v kresle.

Tatiana: Áno.

Igor Michajlovič: No, tak teda? A lusknutím prsta musí všetko prebiehať, dokonca aj muchy padať. Tak ako je to ukázané vo filme „Atlantída“, keď sa „boh“ nudil. No nie je to tak?

Tatiana: Celý súbor kúzelných predmetov.

Igor Michajlovič: Ako ináč. A to znamená, že vedomie nie je nič iné ako falošná bytosť. Vnucuje jedno a skrýva druhé.

A keď človek pracuje (na sebe), keď ho pozoruje a jednoducho zaženie tohto zvera do kúta (nie zver zaženie Anjela, ale Anjel zaženie zvera), všetko sa postaví na svoje miesta. Vtedy človek získava slobodu, slobodu od diktatúry svojej zvieracej časti, teda od jej dominancie. Preto, aby sa to naučil, je potrebné venovať tomu veľa síl, času a skutočne sa tým treba zaoberať.

 

Slúženie Duchovnému Svetu je vnútornou potrebou človeka

Igor Michajlovič: Tu by som chcel položiť inú otázku, veď existujú dve cesty. Existuje duchovná cesta, povedzme tak, pre laikov, ako sa tomu hovorí v náboženstve, všakže? Druhá je pre tých, ktorí nastúpia na cestu slúženia. A veď to sú rozdielne veci. Absolútne.

Tatiana: Je veľa otázok ohľadom tohto. Ako rozlíšiť, teda ako slúžiť…

Igor Michajlovič: Skutočne, to sú rozdielne veci. Slúženie vyžaduje disciplínu, odovzdanie sa. Tu človek dobre chápe, že môže urobiť veľmi veľa pre Duchovný svet a on povedzme, sa nestará o seba, o svoje prebývanie tu, ale stará sa o vyššie, stará sa o ľudí.

A prirodzene, že jeho starostlivosť musí ísť cez vlastný duchovný rozvoj a prinášať  (Žanna: Maximálny úžitok) povedzme maximálny úžitok pre Duchovný svet, samozrejme, aj pre ľudí ako duchovné bytosti, ako pre budúcich Anjelov a nie ako, povedzme, pre členov zvieracej svorky.

Tatiana: Zaujímavý moment, ukazuje sa, že ak sa vrátime k tomu impulzu u ľudí, ktorí sa zúčastnili projektu „Jediné Zrno“, ukazuje sa, že toto malinké víťazstvo každého nad zverom vo vnútri seba, prekonanie, i keď maličké – prosto ľudia sa nadchli a so záujmom sa rozhodli preštudovať, prekonať vedomie, ktoré hovorilo a zastavovalo ich, aby to nerobili, že to nie je aktuálne.

Žanna: Ja to nedokážem, nepodarí sa mi to.

Tatiana: Áno, že sa to nepodarí.

Igor Michajlovič: Áno.

Tatiana: Že je to beznádejné: Prekonať vedomie v svojom vnútri, keď Osobnosť vychádza do popredia...

Igor Michajlovič: Svoje strachy.

Tatiana: Áno, prekonajúc toto…, zrodili takú vlnu. Počuli sme mnoho ľudí, ktorí úprimne hovorili o Láske, ktorí úprimne hovorili o Bohu. A najzaujímavejšie je to, že po tomto projekte sa zodvihla nová vlna – ozvalo sa mnoho ľudí.

Igor Michajlovič: Pretože je to Živé.

Tatiana: …pokračovanie, áno.

Igor Michajlovič: Prečo? Pretože to rezonuje práve s ich vnútorným stavom, rezonuje to s  vnútorným Anjelom v človeku, s jeho Anjelskou podstatou. A ak sa pozrieme, akí ľudia sa v skutočnosti otvárali a ako sa otvárali. Veď oni sa skutočne otvárali v čistom, hovorili o tom z duše. Prečo? Pretože je to časť každého človeka.

Žanna: Vo všeľudskom…

Igor Michajlovič: Vo všeľudskom meradle, samozrejme.

Žanna: V skutočnom.

Tatiana: Dokonca nechápali, ako táto ich práca na sebe a ich maličké vnútorné víťazstvo, aký mechanizmus to spustí v globálnom merítku.

Igor Michajlovič: Samozrejme.

Žanna: A rezonanciu.

Tatiana: Áno, a rezonanciu.

Igor Michajlovič: To je taktiež časť slúženia.

Tatiana: A najdôležitejšie je, že monáda je otočená – to, čo sa vnucovalo rapsódmi, čo sa vnucovalo systémom – akási stiesnenosť, či hovoriť alebo nehovoriť na tieto témy.

Igor Michajlovič: Áno, strach hovoriť o Duši.

Tatiana: Teraz sa jednoducho chce hovoriť, chce sa pokračovať, reagovať na túto vlnu a…

Igor Michajlovič: Áno, správne. Pretože to, čo sa, povedzme, veľmi dlho potlačovalo a považovalo sa za už zabudnuté, akoby prežitok minulosti, ono sa ukazuje, že dominuje v ľuďoch a je veľmi drahé a blízke všetkým ľuďom po celom svete. A keby sa systém bol akokoľvek snažil, zničiť to nedokázal.

Radostné je to, že sa ľudia skutočne prebúdzajú, že skutočne cítia a že sa snažia.  Najpozoruhodnejšie a najkrajšie je, že sa o tom neboja hovoriť. To je sloboda.

Žanna:  A ukazujú príklad iným ľuďom, ktorí sedia a boja sa.

 

Vnútorná Láska - to je to, čo sa odjakživa nazývalo AllatRa

Igor Michajlovič: Pravdaže, je tu aj časť slúženia, ale je tu tiež to najdôležitejšie, že ľudia cítia svoju dualitu, ľudia chápu, že majú duchovnú súčasť vo vnútri. Vo všetkých jazykoch a náboženstvách.

To je veľmi dôležité, to je to, čo zjednocuje. To je práve tá vnútorná Láska, vnútorná snaha k Bohu, to je to, čo sa oddávna nazývalo AllatRa. A je skvelé aj to, že sú vedci, ktorí potvrdzujú AllatRa, čo znamená apod.

Vidíte, ako je všetko jednoduché. Všetko sa stavia na svoje miesta. Ukazuje sa, že minulosť nie je zabudnutá a sú tí, ktorí to študujú a vedia. Jednoducho ľudia o nich nevedeli, ale teraz už vedia. A viac a viac sa dozvedajú, to je zaujímavé.

Tatiana: Je to veľmi cenné,… veľká vďačnosť ľuďom, že tie Znalosti, o ktorých ste hovorili a delili sa v reláciách, že nielen boli vypočuté a prijaté, ale že došlo k šíreniu tejto vlny a že ľudia podporili túto vlnu.

Igor Michajlovič: V tom je zmysel

Tatiana: Aj tohto burácania.

 

Tomu sa hovorilo - „Stokrát sa vám oplatí“

Igor Michajlovič: V tom je zmysel, to je tiež časť slúženia, služby Duchovnému svetu. Keď cítiš túto potrebu k slobode, k Láske, keď toto zažívaš – ty sa týmto delíš. Nie raz sme hovorili, že nie je možné toto udržať, túto snahu podeliť sa týmto. To je ako slnko, ktoré nemôžeš v sebe udržať, chceš ním osvietiť celý svet. Je to skvelé.

Žanna: A je ho viac a viac.

Igor Michajlovič: A to je nutné.

Žanna: Najzaujímavejšie je, že ak sa delíš duchovným, ak ťa ono naplňuje, potom ono narastá.

Igor Michajlovič: Ak sa delíš duchovnou Láskou: čím viac ju rozdávaš, tým viac sa ti jej dostáva. Tomu sa hovorilo: „ Stokrát sa vám oplatí“. Toto sa malo na mysli. Ale nie, že si niekomu dal 100 dolárov a čakáš, čo sa ti vráti (Ž: Dvesto), áno, 10 000, pretože stokrát sa musí vrátiť. Nevráti.

Nie v tom je podstata – vráti sa, alebo nie. Toto všetko je len papier, ktorý si so sebou nezoberieš. Ale Božia Láska, to je to, čo ti garantuje budúcnosť.  A k akej otázke sa tak približujeme?

Tatiana: Slúženia?

 

Ako získať šťastie a precítiť Lásku, čo je potrebné?

Igor Michajlovič: Existuje cesta slúženia. Slúženie býva rôzne: s úplným odovzdaním sa, a je tiež také, o ktorom ste teraz hovorili – ľudia cítia dušou a delia sa.

Existuje, povedzme, jednoduchý vzorec, ktorý dovoľuje ľuďom si uvedomiť, čo je to Osobnosť, však? To nie je slúženie Duchovnému svetu. To je slúženie Anjelovi vo vnútri teba, slúženie samému sebe, preto aby si mu dal aspoň nejakú slobodu, aby si človek mohol uvedomiť, že nie je zver a mohol sa vymaniť z tejto diktatúry, naučiť sa klásť odpor tým hlúpostiam, ktoré sa vnucujú a robia život nešťastným.

Povedzme jednoduchšie, preto, aby získal šťastie a precítil skutočnú Lásku. Nie iluzórnu lásku človeka k človeku, ktorá je diktovaná zverom, ale skutočnú lásku. A priblížiť sa k slobode. Čo pre to potrebuje? Obyčajný človek. Ľudia často kladú túto otázku. Úplne prvé kroky.

A človek chápe, čo je on, niekedy niečo cíti, ale tu sa rozptýlil a všetko stratil. A znovu ho hryzú myšlienky, nevie ako od nich utiecť, od tohto vedomia. A začína zamlčovať, sám seba klamať o tom, že všetko je v poriadku, skvelé. Ale ako sám seba? Vedomie mu hovorí a on s tým súhlasí. Vedomie hovorí : „Ty nemôžeš, tebe sa to nepodarí“.

A ako to urobiť tak, aby sa to človeku podarilo?  Jednoduchá otázka. Veď veľmi veľa ľudí to teraz potrebuje, tí ktorí nás práve pozerajú a hovoria: „Áno, povedzte, ako jednoducho? Bez všetkých vašich komplikácií, pretože vy ste už niečo pochopili, niečo viete, dokázali ste to prekonať. A ako sa to mám ja naučiť?“ Je potrebné to jednoducho človeku povedať. Čo by ste mu poradili?

Žanna: Existuje moment, ktorý sa v podstate týka rozvoja každého človeka. Veď nepochopenie, ktoré u človeka vzniká, je spojené s tým, čo v sebe musí vlastne rozvíjať. Otázka – rozvíjať Osobnosť, veď Osobnosť cíti. A práve prostredníctvom Osobnosti prebieha tento vnem…

Igor Michajlovič: A ako nájsť Osobnosť?

Žanna: Áno, ako nájsť…

Igor Michajlovič: Jednoduchá metóda, najjednoduchší nástroj, ktorý môže človek použiť. Akýkoľvek človek, sediaci tu s nami za stolom. Aký najjednoduchší nástroj môže použiť pre to, aby si uvedomil, že je duálny, že naozaj je v ňom Anjel a je v ňom zver.  A jednoduchý…

Tatiana: Už sme mnohokrát hovorili o dualite, teda nájsť to vnútorné…

Igor Michajlovič: Veď to nie je možné…

Tatiana: Áno.

Ako si uvedomiť, že si Osobnosť? Hľadanie jednoduchého nástroja

Igor Michajlovič: Najzaujímavejšie je, že tento náš priateľ sediaci oproti mne, nikdy nemôže vzdorovať systému, satanovi, akokoľvek ho nazveme, nikdy, pokiaľ nepochopí, že on je Osobnosť. 

Ako sa môj obyčajný dobrý priateľ stane Anjelom? Ako to má pochopiť, že je Osobnosť? Aký nástroj má použiť? Celý čas sa ma pýtate a ja som sa rozhodol...

Tatiana: Aké prekvapenie...

Igor Michajlovič: No, teda…

Tatiana: Nastavovať inú skúsenosť, úplne inú, pocitovú skúsenosť toho, čo žije vo vnútri, čo začína horieť. Pochopiť, že…

Igor Michajlovič: Vy opäť hovoríte vysokými kategóriami.

Žanna: Môžem?

Igor Michajlovič: Môj priateľ tomuto nerozumie, hľa sedí a hovorí: „Vy rozprávate: skúsenosť, pocitové vnímanie“, a on nevie, čo je to pocitové vnímanie.

Tatiana: Zdá sa mi, že viem, čo musí náš priateľ urobiť. On potrebuje skúsiť počúvať nás nie vedomím, pretože slovami ťažko môžeme teraz vysvetliť to, čo…

Igor Michajlovič: Znovu hovoríte o skupine ľudí, ktorí sú schopní pocitovo vnímať. My o nich tiež budeme dnes hovoriť, pretože ja tu dnes mám niekoľko priateľov.

Ale priateľovi, ktorý vyrastal, v dôsledku určitých vzniknutých podmienok, pod jarmom systému. On musel veľa prekonať, myslieť, prežívať. A teraz jeho vedomie dominuje nad Osobnosťou. A on nemôže odlíšiť, kde je Osobnosť a kde vedomie. Neustále sa motá a snaží sa vedomím niečo robiť. A nedarí sa mu to.

Ale on cíti niečo o čom my hovoríme – je tu, niečo tu je, niečo čo sa zachytáva. On chápe, že niečo vychádza z vás „Hľa, ako sa to aj ja naučím?  Ako sa mám upevniť na tejto ceste?“

A upevniť sa môže len prostredníctvom vlastnej skúsenosti. Inak to, opäť všetko, ako v akomkoľvek náboženstve, zostane blábolom: „Musím urobiť to, pokloniť sa. A ja čo dostanem?“

Chápeš, ale toto nie je mágia, aby si dostal materiálne. A kde je vnútorná sloboda, radosť, kde je Láska? Dokonca ak niečo vzniká, ono sa to deje: napríklad dnes prebehlo vzplanutie a zajtra je ešte horšie. A on sa nemôže priblížiť k tomuto stavu, ktorý bol. Tak ako pomôcť môjmu priateľovi? Čo praktické by mal urobiť a nehovorme vysokými kategóriami.

Tatiana:  Pocítiť procesy, ktoré spôsobujú rozšírenie – zvnútra von.

Igor Michajlovič: Znovu pocítiť procesy, zvonku… A znovu hovoríte…. ja chápem…

Žanna: Praktický príklad toho, čo nám svojho času pomohlo, a to čo ste neraz odporúčali – písanie denníka. Začať zapisovať svoje myšlienky, objasňovať, čo pochádza od vedomia.

Igor Michajlovič: Správne.  Hľa pozri, čo prekáža môjmu priateľovi. Jemu prekáža vedomie.

Žanna: Áno, vedomie.

Igor Michajlovič: Ono mu nedovoľuje písať denník.

Žanna: Áno.

Igor Michajlovič: Ono mu zakázalo.

Žanna: Áno.

Igor Michajlovič: A ako mu zakázalo? „A načo budeš písať, ty všetko chápeš, všetko vieš, ty to nepotrebuješ“.

Žanna: Áno.

Igor Michajlovič: „Načo by si písal, keď si všetko pamätáš?“ A v skutočnosti si môj dobrý priateľ vypočul reláciu, pocítil vzplanutie a o 5 minút už naň zabudol. On všeobecne všetko zabudne. Prečo?

Pretože vedomie mu nedovoľuje toto pochopiť. Ono stojí, no zver – on aj je zver. To je ten najstrašnejší, prvotný strážca na ceste do Duchovného sveta. Ono ho hneď odvádza, hneď rozptyľuje. No on, môj dobrý priateľ, on je otrokom - otrokom systému. A je potrebné mu pomôcť. Ako mu zložiť tieto putá? Chápeš?

Písať si denník on nemôže, apriori. Prečo? Pretože mu  to vedomie zakazuje. Dokonca keď si sadne a začína písať, má v hlave prázdno. Vedomie hovorí: „A čo budeš písať, veď nemáš čo písať? A prečo to píšeš?“ Ak si to aj zapísal. Zajtra mu vedomie hovorí to isté.

Tatiana: Zapisuj.

Igor Michajlovič: Pozajtra to isté.  No, ja chápem, že táto skúsenosť – to je skúsenosť pre tých ľudí, ktorí cítia viacej. A oni to urobia, budú zapisovať všetko a budú to študovať. No, prepáčte, toto je pre tých, ktorí cítia potrebu slúženia. Oni budú všetko detailizovať.

A môj priateľ pracuje, študuje, aký je v tom rozdiel, on je zaneprázdnený človek. Jednoducho leží na gauči a pozerá seriály. Má  na to právo. Ale súčasne sa chce stať šťastným a od čoho má začať. Čo má urobiť ako laik, ako hľadajúci človek? Úplne prvé kroky.

Vidíte, neviem to od vás počuť. A takisto ani oni to nemôžu od nás počuť. A v tom je problém, že ľudia dokonca aj keď zľahka pocítia, inokedy zažívajúc vzplanutia, nevedia, čo majú robiť. Nie je to tak? Tak to predsa je. To ich núti pochybovať, potácať sa a všetko ostatné. A aký je najjednoduchší príklad, presnejšie, aj najlepší nástroj?

Prvý krok k skutočnej slobode – jednoduchý spôsob pre každého

Igor Michajlovič: Preto, aby si nezažíval zlo, utrpenia a bôle, je potrebné čo? Zrieknuť sa zlých myšlienok. Keď človek chápe, že on chce byť šťastný, môj priateľ chce zažívať radosť a on potrebuje najjednoduchší spôsob a najjednoduchší nástroj – to znamená zrieknuť sa deprimujúcich myšlienok.

Napríklad, do hlavy prichádza myšlienka, že trpíš, si chudák a ty si hovoríš: „Nie, ja som šťastný, ja milujem Boha“. Takto jednoducho, formou hry sa začať hrať. Zakazovať svojmu vedomiu niekoho odsudzovať, nenávidieť, hnevať sa na niekoho. Jednoducho zakázať a povedať si: „Nie, nebudem“.

Vedomie hovorí: „To je zlý človek“ a ty povedz: „A prečo je zlý? Čím je horší odo mňa?“ A tak odpovedať: vyvracať, nútiť časť vedomia…

Je potrebné pochopiť jedno, môj drahý priateľ, pamätaj si: ty financuješ svoje myšlienky. Je to skutočne tak. Myšlienky si ty neobjednávaš v hlave, ony prichádzajú zvonka.

Máš pochybnosti? Poseď si a popremýšľaj. Poď, pomyslíme na motýlika. Áno, ty môžeš vidieť motýlika, teraz si ho predstaviť v hlave. Udrž 5 minút tohto motýlika v hlave. A pochopíš, že ho neudržíš. Prídu ti rybičky, opičky, citróny, pomaranče, chromý sused, ktokoľvek. A motýlik bude premiešaný s nimi. A ty prosto len udržuj motýlika. Nepodarí sa ti to. Prečo?

Pretože ty nie si pánom svojho vedomia. A keď pochopíš, že nie si pánom svojho vedomia, ale ty financuješ práve svojou pozornosťou to, do čoho vkladáš a na čo obraciaš pozornosť, všakže? Teda v tvojej hlave to ty akoby financuješ. A toto financovanie, to je odovzdanie energie, ono aj privádza k životu tie alebo iné myšlienky. Ony potom v budúcnosti môžu na teba vplývať, na tvoj život, na život ľudí okolo teba. Prečo?

Pretože prijatím myšlienky, že tento človek je zlý, sa začínaš k nemu správať ako k zlému človeku, odmietaš ho. A čím je on horší od teba? Jednoduchá otázka. Keď prichádza takáto myšlienka, ty si povedz: „Nie, stop. Nepotrebujem takúto myšlienku. Nebudem odsudzovať tohto človeka“. Krátko a dobre. Ty si to odmietol a premýšľaš o dobrom.

Vedomie sa pokúša podsunúť ti opäť nejakú nedobrú myšlienku, zlo, strach, nenávisť, snaží sa ťa ponížiť alebo povýšiť.  A ty: „Nie – povedz jednoducho -  ja chcem o láske, o radosti“. Avšak nie o láske človeka k človeku, ale o Láske vo vyššom poňatí.

Jednoducho sa raduj. Raduj sa tomu, že dýchaš. Dokonca aj keď si chorý, ak ti je ťažko a zle, pozri sa, že existuje zelená tráva, blankytné nebo. Aj keď je sivé a zatiahnuté mráčikmi, aký je v tom rozdiel? Dokonca, keď je búrka a prší, poteš sa pohľadom na túto búrku a dážď.

Pochop jedno, že ubehne trochu času a ty to už neuvidíš. Prečo? Pretože život je príliš krátky a to čo sa ti zdá ďalekou budúcnosťou, ono dnes, už teraz bude. Jednoducho, roky uletia a príde to „teraz“. Je to ako experiment: môžeš označiť dátum v svojom živote, je to jedno, hodina, dve, mesiac, deň, rok, 10 rokov, jednoznačne, to bude „teraz“.

Čas veľmi rýchlo uteká a všetko čo sa javilo ďalekou budúcnosťou sa stáva minulosťou. To je pravda. Otázka je ale v tom, kam sa podeli tieto roky. Do prázdnoty? Alebo si ich využil na niečo dôležité, potrebné?

Dôležité, potrebné v ľudskom ponímaní, to, čo hovorí systém, teda- postaviť dom, ako vždy, všeobecne, zaopatriť si život. Nehovorím, že je to zlé. Je to potrebné robiť. Si povinný to robiť. Telo – to je tvoj stroj a ty si povinný ho udržovať v čistote a zdraví. To je normálne. Vedomie musí pracovať, telo musí pracovať, musí zarábať a zaopatriť seba. Je to prirodzený proces, o ktorom sa nediskutuje. Ale nemôže ti diktovať, tebe ako Osobnosti.

 

Jednoducho buď šťastný a pocítiš, čo je Láska

A aby si pochopil, že si Osobnosť, keď začínaš zakazovať vedomiu prijímať zlé myšlienky a začínaš prijímať len dobré myšlienky.

Hovoríš: „Ja nechcem zlé, ja chcem dobré, chcem sa radovať“. Ono ťa začína utláčať, niekto ťa „dostane“.  A ty vyjdi von a pozri sa na sivú oblohu, na dážď alebo slniečko a jednoducho sa zaraduj. Odhoď všetky myšlienky a raduj sa tomu, čo vidíš. Je jedno, či sa napríklad pozeráš na ošúchané tapety. Raduj sa, že sú a že ich vidíš.

A táto drobná, maličká radosť rýchlo mizne, lebo vedomie sa ju snaží zatrieť. Ale ak si to raz zažil, vždy to môžeš ešte raz znásobiť. Ak zakaždým, každý deň, každú svoju skúsenosť budeš znásobovať a zosilňovať

Nakoniec pochopíš, že Ty diktuješ svojmu vedomiu a začnú prichádzať také myšlienky, ktoré chceš ty , pretože ostatné odmietaš. Cítiš, začínaš cítiť, že existuje Láska. Začínaš cítiť, že existuje radosť. A život sa stáva nádherným.

Dokonca aj keď pociťuješ bolesť v tele, si chorý, problémy so zdravím sú len v tomto momente, sú to problémy s dočasným telom. A my hovoríme o Večnosti. Osobnosť zažíva bolesť tela, vedomie nevníma túto bolesť.

Existuje ale druhý variant, že pociťuje bolesť tela, pokiaľ je pripútaná k telu. A v tom je podstata.  Pokiaľ je pripútaná k vedomiu, veď práve vedomie rozpráva o bolesti v tele. A keď sa pozrieme na to, čo je telo. Áno, je to zhluk molekúl a tomu podobné. A čo je bolesť? Je to elektrický signál, ktorý prechádza a dráždi. A toto všetko – ilúzia sa mení v neznesiteľnú bolesť, ktorú zažíva Osobnosť, ona trpí a tomu podobne. Ale toto všetko sa končí a vyprcháva. Veľmi rýchlo sa to končí.

A šťastie a radosť, ktoré vytvoríš, môže zostať navždy. A v tom je zmysel. To je prvý krok – pochopiť, že si Osobnosť. To je prvý krok k Anjelovi, prvý krok ako odporovať zverovi. A on ti môže poskytnúť možnosť získať Slobodu. Skutočnú Slobodu. Slobodu od satana, od zvera. Najjednoduchšie je nedržať sa zla.

 

Ľudí slobodných Duchom je stále viac

A povedzte, nehovorí sa o tomto v náboženstvách? Ale kto to pochopil? „Nemysli na zlé a rob dobré“. Ale vedomie hovorí: „Tak mi ukáž takého človeka“ „Ja sa na neho pozriem, a ak on tak žije, potom aj ja budem“, Potom si prečíta o svätých a hovorí: „Veď to sú predsa svätí“.

Tak funguje vedomie. Ono vždy a všetko spochybňuje, vždy všetkému odporuje, a  tak podobne. Už sme neraz hovorili: ľudia, ktorí seba nazývali dobre, že nie svätými, duchovne vyspelými, oni vôbec boli natoľko duchovne rozvinutými, že viedli jeden z duchovných smerov, ale oni požiadali popraviť Ježiša Krista. Oni ho nepocítili, Syna Božieho. A o čom môžeme teda hovoriť?

A aby sa takéto nedialo, človek musí na sebe pracovať. A chvála Bohu, že dnes vieme, že po celom svete je čoraz viac duchovne slobodných ľudí. Obzvlášť slobodných Duchom, slobodných od diktatúry satana. To je skvelé.

A veľmi mnoho ľudí cíti, skutočne cíti. Cítia, čo je Láska, čo je Boh a to nie sú rozprávky. A oni o tom už môžu hovoriť. No nie je to skvelé? Je to veľkolepé.

________________

Nasledujúci článok: 3. časť „Čo je to Satan? Kto je Anjel a ako sa ním stať?“

Relácia „Sloboda od zvera vnútri Teba“: https://allatra.tv/sk/video/sloboda-od-diktatury-zvera-vnutri-teba

________________