Ako hry vedomia priťahujú pozornosť človeka a odpútavajú ho od Života

Text relácie „Sloboda od diktatúry zvera vnútri teba“. Časť 7

01:20:59 – 01:38:53  

Čo sú to provokácie a urážky? Prečo žije človek pod totálnou kontrolou, diktatúrou zvera. Ako hry vedomia priťahujú pozornosť a manipulujú tebou, ako Osobnosťou. Čo ťa núti snažiť sa všetko kontrolovať a pochybovať? Kto si – Anjel či zver?

Predchádzajúci článok: 6. časť „Čo je to Láska Duchovná a láska pozemská“

 

Provokácie a urážky – to sú hry ľudského vedomia

Žanna: Existuje taký moment nepochopenia ľudí: ako komunikovať bez nárokov a urážok? Žena napísala otázku: „Ako mám byť spolu s blízkymi, ktorí ma provokujú k nejakým urážkam, k nejakým zlým emóciám?“ Totiž ide obvinenie človeka vedomím a uráža sa, pretože vníma vedomím.

Igor Michajlovič: V skutočnosti je to veľmi jednoduché. V rodine a kdekoľvek by človek bol, všade sa jedna matéria snaží dominovať nad druhou. Nestáva sa, že keď sa stretávajú dve zvieratká, povedzme tak, že by oni existovali v mieri. Určite sa niekto niekomu podriaďuje a neustále prebieha vzdorovanie.

Nezáleží: či v rodine, v práci, v ľubovoľnom kolektíve, kdekoľvek. Večne sa niekto na niekoho uráža, niekto niekoho dotýka. To sú hry vedomia. To je diktatúra zvieraťa.

A ak sa ťa niekto snaží vyprovokovať, alebo už ťa provokuje na urážku, áno, prečo reaguješ? Jednoduchá otázka. A kto v tebe reaguje? A Anjel, on nezareaguje. Reaguje zviera na reakciu zvieraťa. Prepáčte, ale ak ty kontroluješ tento proces, kontroluješ myšlienky, ktoré k tebe prichádzajú z vedomia, a tebe vedomie – tvoj zver, hovorí, že ty sa teraz musíš uraziť, pretože sa na teba nesprávne pozreli.

Počúvaj, mne je všetko jedno, ako sa na mňa pozrel pes vo vnútri tohto človeka. No nie je to tak? (Ž: Tak). A prečo sa musím urážať, prepáč, na túto čivavu, ktorá sa na mňa zle pozrela? Ale moja čivava hovorí o tom, že ja sa musím uraziť...A tu je nepriateľ – on. Aký nepriateľ? Načo mám žiť urážkou, keď môžem žiť šťastne?

Veď Anjelská časť – ten, kým je v skutočnosti človek. Ono mi neurobí nič zlé. Mne ako tiež, povedzme, tej Božskej časti v samotnom človeku. No nie je to tak? Je to tak. A to, že sa zvieratá medzi sebou nepodelia, – to sa mňa netýka.

A keď moje vedomie hovorí, že ja musím nejako zareagovať urážkou, alebo sa mi snaží urobiť niečo zlé, hovorí mi: „Choď a urob toto“ a ja sa postavím do pozície z princípu – to je najväčšia hlúposť, ktorá môže byť.

Tým viac v rodine. V rodine je potrebné chápať, že musí byť rozdelenie práce a povinností a je nutná pomoc. A ak si ty čo len trošku začal chápať, potom nie je potrebné požadovať od svojich, povedzme tak, členov rodiny, aby sa oni všetci stali naraz Anjelmi, pretože ty si sa rozhodol dať sa na duchovnú cestu a žiješ ešte pod diktátom svojho zvera. Je potrebné presne odlišovať, odkiaľ a kto a čo ti diktuje. Správne, že?

 

Musím sa sám stať človekom a sám milovať viac

Žanna: Sám sa snažiť byť človekom, sám sa chovať ľudsky.

Igor Michajlovič: V prvom rade je nutné samotnému sa stať človekom, samozrejme. A je treba chápať, že ak zvieracia časť môjho blízkeho človeka zareagovala na mňa tak, potom sa ja môžem len zasmiať. No, podráždil čivavu tam u svojho príbuzného. No, čo narobíš? Nabudúce starostlivejšie, aby sa on silno nerozzúril a nehrýzol. Beztak mi nič iné nezostáva, veď je príbuzný.

Žanna: Áno, ale on predsa hryzie a zlostí sa vtedy, keď ho my sami zlostíme a hryzieme.

Igor Michajlovič: A provokujeme. Správne.

Žanna: Provokujú nás – provokujeme my.

Igor Michajlovič: Ale ak budeme komunikovať s tou čivavou starostlivo, bude láskavá a nežná. Správne?

Žanna: Áno. Proste sám milovať viac.

Igor Michajlovič: Neprovokovať.

Žanna: Neprovokovať.

Igor Michajlovič: A v skutočnosti ľúbiť. A koho my ľúbime: čivavu alebo Anjela? My ľúbime tú časť v človeku, ktorá je skutočne anjelskou časťou (Ž: Áno) a nie zvieracou. Komu sa páči besný pes?

Žanna: Prosto ľudia si často pletú pochopenie Lásky s diktatúrou.

Igor Michajlovič: No, jednoducho… Ak človek žije pod diktátom vedomia, tak miluje moc. Ale moc - to nie je láska. Nemožno si pliesť Božskú Lásku – skutočnú, dávajúcu Slobodu a Život s banálnymi ľudskými pretenziami, vychádzajúcimi od živočíšnej podstaty človeka.

 

Prečo chce ľudské vedomie všetko držať pod kontrolou?

Tatiana: Medzi divákmi je tiež rozšírená otázka – že sa nemôžu zbaviť momentu, že chcú mať všetko pod kontrolou, akési plánovanie. Že ak nad niečím strácajú kontrolu, je nutné vrátiť sa do rovnakého koryta, z ktorého….

Igor Michajlovič: A prečo? A kto to chce?

Tatiana: Je to komfortné.

Igor Michajlovič: To je komfortný stav živočíšnej časti samotného človeka. Veď psíčkovi je to tak pohodlné, všakže? Vo vnútri človeka, aby všetko bolo v poriadku: mištička na mieste, kostička na mieste, aby všetko bolo tak, ako sa jemu chce. Prepáč, ale okolo sú živí ľudia. Oni žijú. Všetko sa mení. Ži jednoduchšie.

Tatiana: Proste tento pocit kontroly, on je…

Igor Michajlovič: Najdôležitejšie je chápať a odlišovať – čo vychádza z človeka, a kto v ňom diktuje. Ak sa človek nachádza pod diktatúrou zvieraťa, potom zviera vždy bude agresívne. Ale treba pomôcť tomuto zvieraťu uspokojiť sa, teda nereagovať na to. No mne je jedno, čo si o mne myslí pes nejakého môjho suseda. To je skutočne tak. Ale prečo sa musím pred ním vyťahovať? Že áno…

 

Hra vedomia zameriava človeka na výpočty a prepočty

Žanna: Je ešte jedna otázka: „Kam sa stráca drahocenná pozornosť človeka?“. Napríklad, keď si naplánoval nejakú udalosť a veľa pozornosti míňaš obzvlášť na to, ako to bude, ako to prebehne, tu je očakávanie…

Igor Michajlovič: My sme neraz odpovedali na tieto otázky. V skutočnosti, človek sa snaží, vedomie človeka ho zameriava na výpočty a prepočty. Toto je svojim spôsobom mágia, že? A vťahuje ho do tejto hry. Buď je to nejaká udalosť, alebo stretnutie s niekým, toto začínajú plánovať, rozohrávať herci v jeho hlave: kto, komu, čo povedal.

Čo ťa to zaujíma? Veď ty vieš podstatu otázky. To sú hry. Hry sú zábavné, ako seriály, všakže?

Žanna: No áno.

Igor Michajlovič: ... ktoré priťahujú pozornosť a nútia človeka zaoberať sa čímkoľvek – hlúposťou. My sedíme a počúvame tento brechot psov vo vnútri hlavy, namiesto toho, aby sme žili (Ž: Namiesto toho aby sme konali). Namiesto toho, aby sme ľúbili a boli šťastní. Alebo vstali a išli to urobiť.

Žanna: Veď to je menej nákladné...

Igor Michajlovič: Samozrejme.

Žanna: ...ako ty budeš toto utrácať a utrácať, donekonečna...

 

Čo potrebuje vedomie od človeka?

Igor Michajlovič: A čo potrebuje vedomie? Aby všetka pozornosť išla do neho. Rovnako ako aj akékoľvek zviera. Veď nie nadarmo som uviedol čivavu ako príklad. Veď hociktoré zviera priťahuje na seba pozornosť. Je veľmi žiarlivé, ak si na niekoho iného obrátil pozornosť. Dokonca domáci psíček, on ťa bude hrýzť, brechať, behať popod nohy (Ž: Chce pritiahnuť pozornosť), aby si len jeho zobral na ruky.

 

Samozrejme, len ak je to malý pes. A veľký pes tiež priťahuje pozornosť, len ho nezoberieš na ruky. No každý pestuje v sebe akékoľvek zviera, všakže? Stáva sa, že ľudia chodia so slonmi.

 

Kontroluj vedomie a jeho hry – neumožňuj mu tebou manipulovať

Tatiana: Ešte je taký moment, že ľudia často hovoria o tom, že oni sami nechápu, prečo sa dostávajú do situácie, keď si sami sebe sľubujú, že odteraz budú nejaké zmeny vo vnútri, že ja sa už nikdy viac nebudem hnevať, urážať sa na niekoho.

Igor Michajlovič: „Ja som všetko pochopil“.

Tatiana: Áno. A v určitý moment, jednoducho tam, doslova za nejaký moment, sami nechápu, z akého dôvodu sa ocitli v úplne opačnej situácii a…

Igor Michajlovič: A zabudli všetko čo si sľubovali.

Tatiana: Áno, a nejaká vnútorná nedôvera k sebe. Kto je vôbec ten človek, ktorý sľuboval? Ja som plánoval jednať ináč, a už fakticky je nejaký výsledok, keď je ukončené konanie. A kto vôbec konal? A ako postupovať v takýchto prípadoch? Teda ono vyvoláva akýsi…

Igor Michajlovič: Ale nijak. Jednoducho je nutné pochopiť, ak sa v tvojej hlave herci o niečom dohovárajú, tak to je všetko lož.

Tatiana: Áno.

Igor Michajlovič: Ak si si ako Anjel naozaj zvolil kontrolu nad svojím zvieraťom, tak ho nepopúšťaj. Ak ono zlákalo tvoju pozornosť, tak skráť, povedzme tak,  obleč pevný obojok a skráť vodítko. Pevnejšie a tuhšie drž. A všetko sa dá na svoje miesta. Veľmi jednoduché. Kontroluj a nedovoľ vedomiu tebou manipulovať.

Ak sa ti ono snaží vypočítavať roky dopredu a rozprávať, že všetko si teraz začal, teraz ty sa budeš zaoberať samým sebou, ty si všetko pochopil – toto vedomie pochopilo. Ono s tebou súhlasí, ale takto ťa uspokojuje a hneď ťa oklame. Netreba sa s ním vôbec dohovárať. Aký je rozdiel, toto rozoberať a dohovárať sa o tom so svojim zvieraťom, čo ono nebude brať túto hračku, alebo tvoje papuče – to nie je hračka? Áno, toto nemá zmysel.

 

S vedomím sa nedá dohovárať, treba ho vychovávať a trénovať

Ak sa to tvojmu zvieratku páči, ono sa aj tak bude hrať s tvojou papučou, správne? No veď je to zvieratko. Tak aj tu sa nedá dohovárať sa. Ale je možné vychovávať a trénovať. Ak si raz alebo dva razy potrestal zvieratko za to, aby nesiahalo na papuče, ono nebude siahať. A kam sa ono podeje? Tak je to i tu. Pozornosť, ktorú konzumuje tvoje vedomie, je pre neho dôležitá, ale i pre teba, ako Osobnosť, je tiež dôležitá.

Ak ju míňaš nie na duchovné, nie na narastanie Lásky, nie na zjednotenie, ale na procesy, povedzme, na prázdne prebývanie v nejakom nepotrebnom zhone, zmätku – to je rovnaké ako minúť financie, ktoré máš vydelené od výplaty k výplate, na nejakú hlúposť. Je to jednoduchý príklad, však? Dostala výplatu, išla do obchodu, nenakúpila jedlo pre seba, nenakúpila šaty pre seba, ale kúpila krmivo pre zvieratá. Odišla a hneď ich nakŕmila. Logické, nie?

Tatiana: Samozrejme, že to nie je logické.

Igor Michajlovič: A potom sa mesiac snažíš vyžiť. No dobre, prežila si nejako mesiac. Ale ak aj na budúci mesiac konáš rovnako, potom, prepáč, dlho ty nevydržíš. Nie je to tak?

 

Čím viac sa človek dotýka Duchovného Sveta, tým viac vedomie priťahuje jeho pozornosť

Tatiana: Áno a tento moment, keď… Pokiaľ človek je, chápe, že tento trojrozmerný svet - to je pekelná existencia, tak akoby vo vnútri tento stimul, ho nabáda k tomu, aby skutočne cítil a žil. Ale len čo sa dotkne aspoň po prvýkrát s Duchovným svetom, akoby prvá myšlienka od vedomia, ktorá sa zdala byť lepšia, je lepšia, zastavuje sa…

Igor Michajlovič: Viac nie je treba.

Tatiana: Áno, to je...

Igor Michajlovič: Vedomie vždy klame. Zvlášť, ak človek získava prvú skúsenosť komunikácie s Duchovným svetom, prvý kontakt.

Je to mnoho, povedzme že, pocitových vzplanutí. Ináč ich nenazveš, všakže. Toto sa v skutočnosti prejavuje aj na vedomí, pretože vedomie zachytáva ohromnú silu. Pre neho je to tiež akási eufória a ono sa snaží ju zachytiť.

Čo ono zachytáva? Ono zachytáva pozornosť práve tým, že začína pritakávať, prihrávať. Hneď sa snaží všetko vysvetliť, objasniť to, čo človek precítil a hneď všetko podvrhne. A potom toto všetko podrobí pochybnostiam. A nakoniec začne popierať a diktovať svoje.

Ale toto sa deje len vtedy, keď zver vládne nad Anjelom. Ak Anjel trvá na svojom, koľkokoľvek lásky by on nevygeneroval alebo naspäť nedostal, jemu to rovnako bude všetko málo, kým sa nachádza tu, kým sa nezlúči a nestane časťou tohto oceánu. To je prirodzené a jednoduché.

A čím viac sa človek, povedzme, dotýka Duchovného sveta, čím častejšie a čím tesnejšie, tým viac sa ho vedomie snaží „vyhodiť“ z tohto stavu, pretože to je preň smrteľné. Ono chápe svoju odsúdenosť a proces prežitia, inštinkt prežitia, no povedzme tak, ho núti hýbať sa.

 

Treba zastavovať hry vedomia a byť nad akoukoľvek matériou

Žanna: Ešte sú také chyby v práci na sebe v tom, ako zmeniť svoj život. Ľudia hovoria: „Začnem život od nuly“.

Igor Michajlovič: To nie je možné. Už sme o tom neraz hovorili. Keď človek začína cestu slúženia, on chápe, že minulosť odišla a v budúcnosti berie na seba povinnosti žiť novým spôsobom, žiť v slúžení. A vďaka tomu niekedy dávno (my sme už v podstate o tomto hovorili v jednej relácii), niekedy dávno začali kopírovať, vytvárať nejaké kláštory a im podobné prebývania, kopírovať od skutočne duchovných ľudí.

Ľudia prijímajú iné meno, veľa sa modlia, veľa pracujú, ale žijú tými istými šablónami. A akoby niečo zmenili. Kým nezvíťazíš nad svojim vedomím, nič sa nezmení. Ono bude hrať, nosiť masky svätého a v skutočnosti človek ako mal problémy, tak aj zostal.

Žanna: To znamená, že hľadá len vo vonkajšom.

Igor Michajlovič: Vo vonkajšom.

Žanna: Chce zmeniť miesto bydliska, odcestovať...

Igor Michajlovič: Všetko chce zmeniť, áno.

Žanna: ...vymeniť, zmeniť, ale tým istým…

Igor Michajlovič: A potom sa niečo zmení. Nič sa nezmení. Neujdeš od vedomia, ono je vždy s tebou.

Žanna: No áno. Ale nejaké tieto prchavé emócie radosti, emócie… Obzvlášť emócie, ktoré sú povrchné, ktoré…(IM: Správne). Vedomie šeptá, že ak ty letmo, letmo…

Igor Michajlovič: To je to, o čom som hovoril. Vedomie zamieňa pocitové vnímanie vyššími emóciami (Ž: Áno), týmito emocionálnymi zábleskmi, áno, a hneď ich odoberie a vytvorí ti smútok. Prečo? Pretože si sa chytil. Jednoduchšie povedané, skutočné pocitové vnímanie si vymenil za prudkú emóciu.

Vložil si silu svojho vnímania do prudkej emócie, vzplanutia, ľahkosti svojho tela, teda si začal žiť materiálnym. To znamená, že kým si sa stal? Zverom. To je všetko. A zverovi zvieracie. Raz sa ono dnes raduje, zajtra ťa pohryzie. A preto aby sa to nestalo, je potrebné vždy byť Anjelom a byť nad akoukoľvek matériou. Potom je všetko jednoduché. Ty diktuj.

Žanna: Nerozmieňať hlbinu.

Igor Michajlovič: A najjednoduchšie je počúvať čo ti rozpráva tvoje vedomie. Ono ti hovorí: „Nerob tak“, a ty tak rob, ak cítiš, že je to tak správne. Ono ti hovorí: „Musíš sa trápiť“, a ty sa raduj. A prečo by som sa mal trápiť?

Prepáč, ak toto zviera, povedzme, pes, čivava, chce aby som zosmutnel, prečo by mi malo byť smutno zato, že to chce čivava vo mne, aby som bol urazený na teba, napríklad? Ale prečo? Aby rozdráždila tvoju čivavu? A ony začnú jedna na druhú štekať. A kde sme my? No nie je to tak? Dobre, ak máš čivavu, ale čo keď máš medveďa? Chudera moja čivava, že?

Žanna: Áno.

Igor Michajlovič: Veď aj ja mu hovorím, oni...

Žanna: Tak sa to v živote stáva.

Igor Michajlovič: Prečo som ho pomenoval čivava? Preto, lebo táto rasa nepozná hranice. Môže rovnako ľahko napadnúť medveďa, slona, kohokoľvek. Rovnako ako aj vedomie človeka. Ono nepozná hranice.

 

Pochybnosti – to sú tiež hry vedomia

Žanna: Áno, ale tu je taktiež taký moment, keď ľudia počujú, ľudia chápu, že niekto tam môže robiť, niekto už dosiahol určité výsledky v duchovnom rozvoji, premohol svoje vedomie alebo ho aspoň drží nakrátko. A akože? No... Ja to nedokážem. Mne sa to nepodarí. Tu je neviera.

Igor Michajlovič: No, vedomie tak aj hovorí.

Žanna: Hľa nejaké, viete, posledná…

Igor Michajlovič: A kto neverí? Vedomie neverí.

Žanna: Áno, posledná kvapka. Prosto neverím.

Igor Michajlovič: Kto nadhadzuje tieto pochybnosti? To všetko sú hry vedomia. Veď vedomie, ono aj bude rozprávať, že sa ti to nepodarí, všakže, že si k ničomu, nezaoberaj sa tým, nemíňaj čas.

Žanna: Áno, ale toľko oni hovoria, no toto je pre nich možné

Igor Michajlovič: A to sú svätí. A ty si kto, že?

Žanna: Áno...

 

Musíš pochopiť, kto si: si živý alebo mŕtvy

Igor Michajlovič: A kto si ty? Práve ty si Anjel. Úplne jednoducho treba chápať, kto si: si živý alebo mŕtvy.

Žanna: A on chce, on cíti, je už celkom pripravený, ale vedomie ho i napriek tomu v nejakom okamihu presvedčuje, že …

Igor Michajlovič: Ono aj musí presviedčať.

Žanna: Áno, že sa to nepodarí.

Tatiana: Slovne našepkáva zaujať opačnú pozíciu (Ž: Áno), ak sa tam podarilo - tu sa nepodarí, ak tam jedno akoby zvučí - tu apriori bude naopak.

Žanna: Áno, prebieha vzájomné vylúčenie (T: Jednoducho mu uveriť). Teda ak tam je plus - to znamená u mňa je mínus. Neustále dve strany. Teda chýba nejaké jednotné chápanie, pocitové.

Igor Michajlovič: A jednotné nie je len preto, lebo vedomie vždy stojí na strane, povedzme tak, neanjelskej.

Žanna: Áno.

Igor Michajlovič: A človek cíti úplne iné – to, že je to možné, je to reálne. A kým on, povedzme, pochybuje, pokiaľ je slabo duchovne rozvinutý, tak v ňom prebiehajú také momenty. Ale ak v človeku prebiehajú také momenty, poviem tak: už je to určité víťazstvo, pretože on už chápe seba, že on, prepáčte, nie je zver. Aj keď sa cíti ako ohlodaná sliepka, ošklbaný, ale už je vták, chápeš, už má krídla. I keď ešte nie je Anjelom, je kuriatko, ale už nie je zver, nie je pes. To je predsa lepšie. A ono vyrastie. Pamätáte si rozprávku o škaredom káčatku?

Žanna: Áno.

Igor Michajlovič: A kým sa stalo?

Tatiana: Prekrásnou labuťou.

Žanna: Prekrásnou labuťou.

Igor Michajlovič: V tom je zmysel. A ako ho všetci napádali?

Žanna: Ďobali, utláčali.

Igor Michajlovič: Tak v tom je zmysel. Všetko je správne.

Žanna: Veď systém je vždy zameraný na Osobnosť tak, aby ju doďobal (IM: Utlačil) a  premohol.

Igor Michajlovič: Utlačiť.

Žanna: Áno, veď prosto…

Igor Michajlovič: Ublížiť, utlačiť, zachytiť za živé, za pýchu a všetko ostatné. A čím sa to končí, ak človek pevne stojí na svojej ceste?

Žanna: Víťazstvom.

Igor Michajlovič: Samozrejme. Veď v tom je zmysel.

_______________

 

Nasledujúci článok: 8. časť  „Rozvoj osobnosti na duchovnej ceste“

Relácia „Sloboda od diktatúry zvera vnútri teba“: https://allatra.tv/sk/video/sloboda-od-diktatury-zvera-vnutri-teba