Čo je to Láska duchovná a láska pozemská

Text relácie „Sloboda od diktatúry zvera vnútri teba“. Časť 6

01:09:29 – 01:20:57

Duchovná Láska a láska pozemská, prečo si ľudia začali pliesť tieto pojmy. Kto a prečo falzifikuje Pravdu a ako pochopiť, kde je pravda. Prečo počas tisícich rokov existencie náboženstiev pokračujú vojny, zločiny, protiprávne postupy. Čo bráni človeku byť šťastným?

Predchádzajúci článok: 5. časť „Čo je to civilizácia? Voľba ľudí určuje budúcnosť“

 

Ako vedomie zamieňa pojem „Láska“

Igor Michajlovič: Existuje skutočná Láska, to je Láska v Duchovnom svete, to je nekonečná Láska alebo Božia Láska. V nej nie sú rozdiely v pohlaví, v nej nie je ničoho, je to jednota ľudí. Skutočne to je spojenie ľudí v Láske.

Prečo? Pretože v tom Svete, okrem šťastia a lásky niet nič iné. Tam nie sú negatívne emócie (pre tých, ktorí nechápu a nevedia). Prečo tam nie sú? Pretože tam nemôžu byť. Tam celkovo nie sú emócie. Tam je šťastie, tam je Láska. A to je Svet, pretože je to Svet Boha.

Kvôli ľuďom sa vedomie stále snaží kopírovať. A pochopenie slova „láska“ zahŕňa do rámca pripútanosti, zodpovednosti. Tak znovu, čo stojí za touto pripútanosťou, zodpovednosťou a všetkým ostatným? Manipulácia, komfort, hormóny a všetko ostatné.

Ak sa v skutočnosti nezaujato pozrieme na akékoľvek ľúbostné stavy, pochopíme vzájomné vzťahy medzi dvomi ľuďmi, a láska vo vyššom ponímaní medzi nimi nie je. Oni stále jeden druhého kontrolujú, snažia sa jeden druhým manipulovať, vždy jeden od druhého niečo chcú. A všade je čo? Predovšetkým egoizmus. A druhý človek, on je oddelený.

A keď aj oni rozprávajú, že my jeden druhého cítime a tomu podobné...Samozrejme, že časom cítia, systém sa premiešava, vedomia začínajú pracovať u obidvoch takmer tak ako u jedného, vďaka dlhodobému spolužitiu. Môžu taktiež sedieť a mlčať, rovnako ako duchovní ľudia. No oni cítia jeden druhého, áno?

Je možné cítiť a nie sú potrebné slová, pretože existuje jeden jazyk. To je ale vtedy, keď sa ľudia trošičku, povedzme, vytrhli z objatia vedomia.

Avšak rovnako to kopíruje aj vedomie. Keď sa ľudia natoľko zžili, oni žijú v jednom svete, obzvlášť starčekovia, v jeden a ten istý moment začínajú hovoriť rovnaké repliky. Prečo? Pretože je prakticky jedno vedomie u obidvoch, sú už len dvaja diváci a trošku viacej hercov na scéne. Na nich systém jednoducho šetrí.

Môžeme toto nazvať Láskou? Nie. Pretože je to vždy trápenie.

 

Prečo pozemská láska – je vždy trápenie a tragédia

Všimnite si, že všade v rôznych románoch, filmoch, vo všetkých masmédiách, ktoré nútia šablónovať a kódujú vedomie – všade tu sa láska opisuje ako utrpenie, tragédia a je zaplnená nejakými trápeniami a emóciami.

A teraz to preskúmajme, čo my vieme o emóciách, o trápení a všetkom ostatnom? To je to, čo núti venovať pozornosť. Doslova to znamená honorovať cudzie scény alebo platiť za prázdnotu, jednoducho povedané. Alebo povedané jazykom ekonomiky, zlý biznis. A tak sa stáva, že ľudia míňajú duchovné sily na prázdne.

 

Duchovná láska a rodinný systém

A či môžu ľudia koexistovať ako rodinné páry? Akože inak, ak je u nás taký životný štýl, ak sme opustili občinové zriadenie? Už existuje nejaké individuálne. Ľuďom sa páči, žijú. Preboha, nech žijú. Existuje také zriadenie, to znamená ono aj je. Banálna úcta a pochopenie jeden druhého to je už základ rodinného šťastia.

Ale keď je v rodine aspoň niekto viac-menej duchovne slobodný, on chápe toho druhého. Chápe, čo mu teraz hovorí septonika a tomu podobné. Ale ak sa on naplnil úctou a poviem tak, cíti sa komfortne a pohodlne s týmto človekom, nikdy mu neurobí nič zlé a bude mu pomáhať. Nachádza sa v trojrozmernosti. Tak či tak bude prebiehať nejaká určitá manipulácia.

Človeka nemožno donútiť ísť po duchovnej ceste alebo naopak. Je to jeho voľba.

Ale spoločné spolužitie v trojrozmernosti rovnako privádza k určitej manipulácii jeden druhým. To znamená, že niekto musí umyť podlahy, niekto musí nakupovať atď. A tu sa opäť spúšťa banálne vedomie - chcem, nechcem, prekladanie: ja budem robiť to, ty budeš robiť toto a tomu podobné. Jednoduché dohody s prvkami manipulácie.

Preto nie je treba z toho robiť tragédiu. Ale nazývať tieto veci „láskou“, no povedzme, môžeme skôr pridať úvodzovky. Aká láska: pozemská „láska“ alebo duchovná Láska? Ale ľudia si to často pletú a v tom je problém.

Ak máme o tomto hovoriť otvorene a tak, ako to naozaj je, mohlo by to narušiť poriadok v rodine, pretože ľudia začnú kopírovať, nechápajúc podstatu. Aby sme to pochopili, je predsa len potrebné sa duchovne rozvíjať, potom sa všetko zjednodušuje. A ľudia neutekajú z rodín a nerozvracajú ich, naopak, rodiny sa stávajú silnejšie, ak niekto skutočne nastúpil na duchovnú cestu.

Nemôžu sa rozpadnúť už ak aspoň jeden človek v rodine skutočne nastúpil na duchovnú cestu, zaoberá sa duchovným rozvojom a druhý sa venuje alebo sa oddáva nejakému náboženstvu. Pretože akékoľvek náboženstvo rovnako vedie k Bohu. Ak sa človek, pripustime, jednoducho oddáva náboženstvu, vykonáva obrady ale naďalej žije tak, ako žil obyčajný človek. Bude im to prekážať? Nie nebude.

 

Každý človek môže zájsť do ľubovoľného chrámu, kde sa spomína meno Boha

Človek, ktorý ide duchovnou cestou, môže vojsť do ktoréhokoľvek chrámu a navštíviť akékoľvek zhromaždenie. To mu nijak neprekáža. Pretože tam, kde sa spomína meno Boha, tam by sa mal cítiť komfortne. Pretože v každom prípade hovoria o jeho Domove. Je to rovnaké ako keby si emigroval, alebo by si bol nútený žiť nejakú dobu v inej krajine, ty spomínaš na svoj domov, je ti dobre a vieš, že je to tvoj domov. Vieš, že sa skôr či neskôr vrátiš.

Ak okolo ide nejaké zhromaždenie ľudí a oni hovoria o tvojom rodnom meste, alebo o tvojej rodnej obci je isto zaujímavé byť pri tom. A prečo nie, a prečo sa nestretnúť s týmito ľuďmi, rovnako zmýšľajúcimi, správne? Je to normálne a prirodzené.

 

Prečo všetci túžia, aby ich milovali, ale sami nechcú milovať

Spravidla, ale v zriedkavých prípadoch, keď sa človek usiluje milovať jedného človeka. A tak oni...ako to bolo v starom filme: „Ja – hovorí – si vykračujem a chlapi sú zo mňa paf".

____________

 

Úryvok z filmu „Dievčatá“ (režisér Čuljukin, 1961). Film natočený podľa rovnomennej povesti Borisa Bedneho.

„Vykračujem si ja krásavica po ulici a všetci chlapci, čo ma stretnú, úplne ustrnú a sú paf! Tí čo majú slabšiu povahu padajú, padajú a sami sa na hromady skladajú! Tak!“

__________

 

No toto ale vedomie rozpráva: „Stanem sa takou krásnou, takou priamo… idem a muži na hromadu padajú, padajú“. A toto je od vedomia. No a u mužov naopak, aby ženy úplne priamo na nich… A načo sú mu všetky ženy? Spýtal sa sám seba? Čo budeš s nimi robiť?

A tu akurát „všetky sú moje“, „všetky ma ľúbia“. Nie „ja ľúbim“, všimnite si. Nikto sa nesnaží a neprosí: „Ja ľúbim“. Všetci sa usilujú, aby ich ľúbili: ľudia ľúbili, Boh ľúbil. A kdeže si ty? Kde je tvoja láska?

Ale pokiaľ sa človek nenaučí ľúbiť, teda pokiaľ sa človek sám nestane zdrojom týchto duchovných síl – síl Allatu, - bude chodiť v kruhu a bude počúvať svojich hercov. Teda človek bude na omyle.

Prečo sa toto deje? V prvom rade preto, lebo v detstve nás učia chovať sa správne, nerobiť čosi. Toto nerob – to nie je dobré, ono nerob – to nie je správne. Ale toto môžeš robiť, to je dobré. Tomuto nás učia. A neučia nás, čo stojí za tým. Mám na mysli, čo stojí za tým, čo nás núti konať tak alebo inak, dokonca v detstve robiť to, čo nie je dobré.

A čo za tým stojí? Za tým stojí myšlienka, ktorú my negenerujeme, my ju prijímame. A tieto myšlienky nás nútia robiť a zle sa chovať sa k druhým, dokonca aj k samým sebe. Často na škodu samému sebe uskutočniť určité skutky, za ktoré my potom sami zaplatíme. Tak pracuje naše vedomie.

Ak by nás v detstve učili sledovať myšlienky, kontrolovať ich, neprijímať to, čo je zlé a povedali nám, ako to máme robiť, potom ani v dospelosti by sme nerobili chyby. Nesnažili sa hľadať, kto nás bude ľúbiť a my by sme skutočne ľúbili druhých, ľúbili by sme život, ľúbili by sme Boha, ľúbili by sme jeden druhého. A svet by bol úplne iný.

To je banálne, to je jednoduché. Skutočne je to jednoduché. Ale preto, aby sa toto jednoduché stalo realitou, realitou pre všetkých ľudí, je nutné prekonať ohromné ťažké úsilie všetkým, ktorí to chápu a všetkým, ktorí nie sú ľahostajní, v skutočnosti nie sú ľahostajní.

 

V dávnej minulosti vedeli, že ľuďmi manipulujú démoni

Náboženstvá existujú tisíce rokov. Rovnaký počet rokov existujú vojny. Rovnaký počet rokov existujú aj trestné činy a protiprávne chovania. A rovnaký počet rokov najlepší ľudia urážajú svojich príbuzných a blízkych veľmi často. Prečo sa tak deje? Pretože, prepáčte, my ako ľudia, my sme manipulovaní tými, ktorých oddávna nazývali démoni.

A prečo démoni? A čo je to démon? A tu by bolo zaujímavé nahliadnuť do minulosti, kedy sa po prvýkrát objavili tieto výrazy, a čo znamenali. Démon znamená neoddeliteľnú časť človeka, to je živočíšna časť samotného človeka – démon.

Ak by ľudia od detstva chápali, že majú v sebe Anjela a majú démona, stáli by na strane Anjela a vzdelávali by sa, chápajúc, že démon ich privedie v konečnom dôsledku, v skutočnosti do hrobu, on im nedá život, nedá im slobodu, potom by sa ho oni už v detstve zbavovali. V dávnoveku bol jeden zaujímavý výraz. Keď ho preložíme, povedzme, do nášho súčasného jazyka, tak by znel približne, že slobodný človek dokonca aj vo väzení zostane slobodným a otrok svojho vedomia dokonca aj na slobode zostane otrokom.

 

_________________

Nasledujúci článok: 7. časť „Ako hry vedomia priťahujú pozornosť človeka a odpútavajú ho od Života“

Relácia „Sloboda od diktatúry zvera vnútri teba“: https://allatra.tv/sk/video/sloboda-od-diktatury-zvera-vnutri-teba