Duchovný rozvoj: voliť Šťastie, voliť Lásku a týmto žiť

Text relácie „Sloboda od diktatúry zvera vnútri teba“. Časť 11

02:22:15 – 02:41:10

Môžu byť skutočná Láska a Šťastie dočasné? Čo nabáda človeka usilovať sa o duchovný rozvoj? Prečo systém vníma duchovne silnú osobnosť ako potenciálnu hrozbu? Pomoc ľuďom, ktorí sa úprimne snažia stretnúť s Duchovným Svetom.

Predchádzajúci článok: 10. časť „Čo je to duchovná praktika a ako pochopiť, že si Osobnosť“.

Láska a Šťastie nemôžu byť dočasné

Anja: Môžem ešte… Ľudia dávajú ešte otázku, často som to počula a... Taká zámena vo vedomí, že šťastie nemôže byť trvalé. To znamená, že šťastie – to sú len nejaké okamihy. Obzvlášť to hovoria starší ľudia: „Áno, šťastie je, ale sú to len také momenty, záblesky...“

Igor Michajlovič: To hovoria mŕtvi, prepáč mi.

Anja: A ako človeku…

Igor Michajlovič: Šťastie nemôže byť dočasné. Ešte raz hovorím: Láska nemôže byť dočasná, sloboda nemôže byť dočasná. Sú to súčasti jedného procesu, ktorý sa nazýva život, áno? Život, on musí byť Večný. Život nemôže byť dočasný.

To je… Ja som už uviedol taký príklad, ale zopakujem. Hovoria: „Ďakujem, pán doktor. Vy ste ma spasili“. Ako som ťa spasil? Ty si ochorel a ja som ťa vyliečil, že? Za prvé, vyliečil som ťa ja? Ja som ti dal tabletku alebo zadal úlohu. Ďalej to už nie je môj problém, ako chémia zapracovala v tvojom organizme...

„Ja som ťa spasil“. Od čoho som ťa spasil? Ty už neumrieš? Jednoduchá otázka. No nie dnes, áno, dnes neumrieš. Ale zajtra môžeš umrieť, ja som ťa nespasil. Veď spasiť sa musí človek sám. Chápeš? To nemôže byť dočasné.

Ľudia nazývajú šťastím práve túto emóciu, keď niečo dosiahli, niečo dostali. Teda išiel a niečo našiel: dva doláre sa váľajú. Hľa, aké šťastie?! Chápeš, aké je to emocionálne vzplanutie – našiel pár dolárov. Ale… za chvíľku sa zarmútil, pretože málo našiel.

Prečo sa ľuďom páči žialiť a venovať sa sebaobviňovaniu?

Žanna: Toto ešte prebieha preto, že… Ako hovorí vedomie: „Nebráňte mi smútiť, prečo ja budem…“

Igor Michajlovič: Áno, áno, áno…

Žanna: Čo znamená byť šťastným? Šťastným – to je presne…

Igor Michajlovič: Šťastný – to je hlúposť, pôžitok – to je trápenie, všakže? (Ž: Áno, áno, niečo hlúpe sa stalo…) Sebatrýznenie – tu som ja, všakže.

Žanna: Áno. Veľmi časté situácie, keď ľudia…

Igor Michajlovič: A mnohí o tom hovoria.

Žanna: Áno, mnohí o tom hovoria.

Igor Michajlovič: No to je opäť akýsi plač pri stene, ktorý sme rozoberali v predošlej relácii.

Žanna: Áno, áno.

Igor Michajlovič: To je ten útlak, ktorý nanucuje vedomie ľuďom, a ľudia tým žijú. Ale ak tým žijú, ak sa im to páči, toto sebatrýznenie, tento masochizmus, potom, kto si toto vychutnáva v človeku? Systém si to vychutnáva. A on sa raduje, pretože plne zaberá tvoju pozornosť.

Pretože on z teba, prepáč mi, hlupáčika, potenciálne Živého, robí vopred mŕtveho preto, že on si pre seba vytvára budúcnosť, chápeš?

Veď systém bude žiť aj po tvojej fyzickej smrti (tvojho tela), že? Vedomie bude existovať ako program, opätovne parazitovať na tvojej Osobnosti. Pre neho je to samozrejme veľmi pohodlné, pre tento program, a robí všetko pre to, aby sa tak stalo.

Ale prečo sa človek tomuto podrobuje? A prečo človek, povedzme, ako Osobnosť… Veď predsa cíti, že niečo nie je v poriadku, a chápe, že takto by to nemalo byť (Ž: Cíti), ale neprestáva to robiť. Veď tu samozrejme, toto…

Duchovne silnú osobnosť
vníma systém ako vírus

Tatiana: Veľmi veľa ľudí… Je rozšírená situácia, keď sa ráno jednoducho zobúdzajú, vidia v skutočnosti svoj vyhasnutý výzor, nechápu, prečo vôbec, prečo ja idem tam, niekam. Je to nejako úplne, ale ako…

Igor Michajlovič: ...ľahostajnosť k životu.

Tatiana: Ľahostajnosť k životu…

Igor Michajlovič: ...akási apatia.

Tatiana: ...a nechápu, prečo je to všetko.

Igor Michajlovič: A ešte je zaujímavé, keď sa snažia porátať sa so životom – ako tomu hovoria, že? Teda dotýkame sa samovrážd. „No ak je život taký mizerný, tak načo mi je potrebný?“ Môžeme si pomyslieť, že potom im bude lepšie – ale to je úplný nezmysel.

Tatiana: To je kľúčové, že každý človek, ktorý si dáva takúto otázku, on niekedy cíti to, že… No ako…

Igor Michajlovič: To nie je riešenie problému.

Tatiana: ...a cíti, že je schopný a je tu potrebný pre niečo vyššie. A každý z nás  dokonca v detstve chápal a cítil, že sa dospelí naháňajú, zaoberajú sa akoby nejakými hlúposťami: „To nerob. A toto nerob“. Veď, no…

Igor Michajlovič: Teraz sa dotýkaš jedného veľmi zaujímavého momentu, že v skutočnosti veľmi veľa ľudí môže veľmi veľa.

V skutočnosti sa skladajú určité situácie, a ak človek, povedzme, nepôjde pod diktatúrou systému vpravo a odbočí doľava, napríklad, potom môže získať, povedzme, to pochopenie, ktoré ho urobí slobodným.

A keď sa stane aspoň trošku slobodným, môže poslúžiť Duchovnému Svetu tu, v tejto trojrozmernosti a dať ohromnú slobodu druhým ľuďom, chápeš?

Ale systém, cítiac a chápajúc tieto krôčiky, alebo cítiac silu jeho Osobnosti, sa ho okamžite snaží zamestnať. Cítiac vnútorný potenciál, zavaľuje ho oveľa väčším nákladom, ako iných, a človek pohasína, ale celý život cíti, že to môže zhodiť.

Ale toto nie je iluzórny náklad. Často sa títo ľudia zlomia, stanú sa alkoholikmi, narkomanmi, samovrahmi a podobne. A kedysi oni boli potenciálne duchovne silnými, teda mali väčší stupeň slobody. Ale toto…

Žanna: Teda, ak by človek v túto chvíľu urobil správnu voľbu, obzvlášť počúval by svoje pocity, to by mohlo viesť ku dobrým globálnym následkom.

Igor Michajlovič: No nie úplne globálnym, ale, povedzme (Ž: V krajnom prípade…), dobre by uškodil systému.

Žanna: Áno, áno. V krajnom prípade stratu…

Igor Michajlovič: Spôsobil by stratu, chápeš?

Žanna: Áno, áno.

Igor Michajlovič: Poviem to jednoduchšie, takýchto ľudí systém registruje ako vírus v svojom stáde, chápeš? Rovnako ako farmár reaguje na vírus v susednom farmárskom hospodárstve, všakže, ochoreli tam zvieratá – aha, a on okamžite robí vopred karanténu.

To preto, aby neochorelo ďalšie stádo, veď je lepšie, podľa možnosti, zablokovať potenciálnu hrozbu. A keď sa ľudia vydajú na duchovnú cestu a začínajú skúmať všetky tieto procesy, pozorne, seriózne sa k tomu stavajú, začínajú pracovať na, povedzme, vzdorovaní systému vo svojom vnútri, s čím sa stretávajú? S agresiou od samotného systému.

A často a sýto, ak sa človek hravo blíži k získaniu Života, potom ho systém láme. Prečo?

Žanna: Nahráva si.

Igor Michajlovič: Nahráva si, áno.

Žanna: Pričom hneď. Nestihol ani niečo dobré precítil, ako…

Igor Michajlovič: Ale to je naopak dobré. A keď človek pristupuje so znalosťou veci k tomuto procesu a on chápe: začala agresia od systému – to znamená, je to dobre.

Žanna: To znamená, že správne robí.

Igor Michajlovič: Samozrejme. To sú ako znaky na ceste, ktoré ukazujú: ideš správnou cestou, spevni svoj krok.

Stále zotrvávaj v Láske a Šťastí

Tatiana: Tiež si ľudia myslia, že na to aby sa zjednotili s Bohom, je potrebné byť ustavične v duchovnej praktike. Ale na to v skutočnosti niet času.

Igor Michajlovič: No... to, čo ľudia chápu pod pojmom duchovná praktika – toto by malo prebiehať od narodenia do smrti fyzického tela. To je nepretržitý proces. Ešte sa to nazýva dynamická meditácia a tak podobne. Mal by to byť nepretržitý kontakt. Táto duchovná praktika má byť vždy, v ľudskom ponímaní.

Ak ty čo len trošku stratíš túto radosť, Lásku, to znamená, že ti systém začne rozkazovať.

Hneď ťa vedomie atakovalo, zaviedlo do húštia, zamotalo v troch sosnách, no nie je to tak?

Tatiana: To je to, že nie hneď sa podarí dynamická praktika, ako rozpráva tvoje vedomie…

Igor Michajlovič: No samozrejme, že nie hneď. Ona nemôže byť hneď. Ale vedomie začína utlačovať: „Vidíš, nedarí sa ti. To znamená že si nikto a nič, nič sa ti nepodarí. Alebo praktika nie je v poriadku, alebo ty nie si v poriadku“. A teda vinný je jeden z dvoch: buď otec Karlo alebo Buratino, všakže?

V skutočnosti ani otec Karlo ani Buratino nemajú žiadny vzťah k tvojmu cirkusu v hlave, ktorý je tvoj vlastný. A tu je jednoducho potrebné dôkladne pracovať. Skutočne pracovať. Ak sa budeš svedomito učiť – všetko sa podarí. Veď cítiš? Cítiš. Čo by si ešte potreboval, že? Rozvíjaj sa.

Najdôležitejšie – odstraňuj pochybnosti, nepočúvaj vedomie. Ono ti hovorí: „Zle, nepodarí sa ti to“ a ty hovoríš: „Akože by sa nepodarilo, ak si sa tak rozhorčilo, áno?“

Dokonca aj logicky to pochopiť. Ak vedomie vystupuje proti – to znamená, že už naberáš silu. Ak ťa kritizuje – to znamená, že si už niečo získal. Nie je to tak? No je. Preto je potrebné sa učiť, je treba to chápať.

Čo robí nemožným duchovný rozvoj?

Žanna: Je niečo také, čo môže človeku zabrániť byť skutočne slobodným?

Igor Michajlovič: Je, je. V skutočnosti stav subosobnosti úplne eliminuje duchovný rozvoj pri zachovanej aktívnosti, aktívneho sebauvedomenia Osobnosti. Smrť. Teda to, čo si ľudia predstavujú pod týmto pojmom, je jediné, čo môže.

Ale pokiaľ je človek tu a živý a pokiaľ na základe všetkých zákonov disponuje právom rozdelenia sily pozornosti – on môže. Môže sa oslobodiť, môže začať Žiť. Iného ničoho niet, žiadneho zákazu, ničoho iného. Nikto mu nemôže zabrániť.

Pocity lásky a radosti vylučujú akékoľvek pochybnosti
na duchovnej ceste

Tatiana: Keď človek dlho pracuje na sebe a verí vedomiu, ktoré hovorí, že on nemá výsledky, ďalej…

Igor Michajlovič: To znamená, že nepracuje na sebe. Veď chápeš, sú tu taktiež vzájomne sa vylučujúce momenty. Teda ty si povedala: „Človek dlho pracuje na sebe a verí vedomiu, ktoré mu hovorí“. Prepáč, a čomu sa venuje, keď pracuje na sebe? On akurát prízvukuje svojmu vedomiu a zaoberá sa sebatrýzňou alebo duchovným rozvojom? Otázka je jednoduchá: „Čím sa zaoberá?“ Masochizmom sa zaoberá. Nezaoberá sa duchovným rozvojom.

Veď duchovná cesta je veľmi ľahká, príjemná a radostná. Prvé čo začneš generovať je radosť a Láska. Nachádzajúc sa v radosti a Láske, ako môžeš počúvať to, že sa ti nepodarí? Čo sa nepodarí? Ľúbiť sa nepodarí? Koho ľúbiť sa nepodarí?

Vedomie vytvára ilúziu života a vnucuje strachy

Tatiana: V podstate ľudia majú strach, že sa nestihnú spasiť.

Igor Michajlovič: To je strach systému, že on sa nespasí ak sa ty duchovne rozvinieš. Systém musí toto vnucovať, ale prečo to ty musíš počúvať? A ako môže byť strach alebo obavy, alebo nenávisť v človeku, ktorý sa vydal na duchovnú cestu? Alebo pochybnosti? To všetko sú procesy vedomia, tu musí byť jasná diferenciácia.

Celkovo akákoľvek myšlienka, ktorá sa vnucuje a ide – veď to nie je pocitové vnímanie, je to vedomé vnímanie vo forme odovzdávajúcej sa myšlienky, správne? To je už na 100% podozrivé. Pretože čo ide od koho? Od vedomia.

Vedomie to je čo? Je to program. Programík – nie jednoduchý, ale je časťou celého obrovského programu. Chápajúc a vediac toto všetko...

A naučiť sa a nájsť potvrdenia je veľmi ľahké: berieš zápisníček, zapisuješ. Už sme tisíckrát o tom hovorili. A hocikto, dokonca, prepáčte mi, najzarytejší skeptik alebo super-ateista, neviem ako by som ho nazval.

Áno každý človek, ktorý pochybuje o všetkom s aktivitou vedomia, ale má záujem a túžbu poznať, reálne môže skúsiť zaexperimentovať a presvedčí sa, že vedomie nie je jeho. Už sme o tom veľa ráz hovorili, ako sa to dá urobiť.

A on pochopí, že je to program, ktorý dominuje, nahrádza a vytvára ilúziu života. Tak funguje. Ale preštudovaním a spoznaním tohto všetkého začína chápať, že ak prišla takáto myšlienka – to znamená že, za tou zákrutou ma čosi čaká, ak sa raz niečo podstrčilo – udeje sa niečo. Veď ono vždy nadhadzuje znaky.

A ono ti hovorí: „Zabočíš tam – spadne ti tehla na hlavu, zabočíš onam – udeje sa niečo lepšie“. A človek začína vedome vyberať či ísť alebo nejsť, alebo jednoducho posedieť. Ináč ani nemôže byť.

Ak by ľudia vedeli, čo bude po smrti,
stávali by sa svätými veľmi rýchlo

Igor Michajlovič: Len keď sa vzdáme, prehrávame. A vzdáme sa len vtedy, keď strácame silu svojej pozornosti, vzdáme sa len vtedy, keď sme slabí, všakže. Teda keď je zviera silné a my sme slabí. Je nám jednoduchšie vzdať sa, odovzdať všetko, ako udržať svoju pozíciu, jednoducho zdochnúť. Ale ty nezdochneš, ak...

Chápeš, celý problém je v tom, že vedomie klame ľudí. Im sa zdá, že smrť – to je spasenie. A smrť – to je len začiatok múk. A v čom je otázka.

Ak by ľudia vedeli, ja hovorím, aspoň by na okamih mohli počas života pobudnúť v stave subosobnosti, veľmi rýchlo by sa stali svätými, veľmi rýchlo, a pritom všetci, počínajúc od zarytých ateistov. Ako svojho času povedal Berekke: „Dokonca aj kňazi a kazatelia by sa stali svätými“. To je pravda.

Čo nabáda človeka usilovať sa o duchovný rozvoj?

Tatiana: To je ten moment, keď človeka, v princípe, strach a pochopenie toho, čo bude tam za hranicou, keď sa stane subosobnosťou, stimuluje a motivuje k tomu, aby sa duchovne posúval. A môže sa veľmi silné precítenie Duchovného Sveta stať impulzom preto, aby…

Igor Michajlovič: Vedomie nemôže, nie. Prečo? Pretože vedomie všetko zamieňa, skresľuje a povie, že to sa nestalo. Vedomie povie a podrobí pochybnostiam to, čo si vôbec precítil. Veď v skutočnosti koľkokrát sa ľudia stretávajú s duchovnou silou, ktorá je schopná, no povedzme, každému živému priniesť niečo...

Ako dodatočné sily, dodatočnú Lásku, radosť, no ako... Stretnúť sa s touto silou a nezbadať to, áno – to nie je možné. A väčšina to ani nezbadá. Alebo naopak, vedomie začína negatívne aktívne útočiť, však?

Prečo? Preto, aby zadebnilo Osobnosť, ktorá dokonca môže potenciálne pocítiť. A ono vnucuje negatívum preto, aby to Osobnosťou ani nehlo. A v tom je tiež zmysel. Ale i keď človek, ktorý nemal skúsenosť, zažil vzplanutie (áno, toto môže byť nejaký cieľ, ku ktorému sa v budúcnosti treba usilovať), ale vedomie toto určite podrobí pochybnostiam.

Iba toto vnútorné cítenie, pocit dychtivosti po Domove, snaženie sa k nemu, k Láske, pochopenie, že jednoducho nie si zviera – ono je tým základným motorom, ktorý človeka núti smerovať k duchovnému rozvoju a k získaniu Života.

A jednorazové vzplanutie – je pomocou pre potencionálne živých, a pre tých, u ktorých je dostatočne silné vedomie – u tých sa toto pochopenie rýchlo zastrie. Žiaľ tak pracuje systém. Napriek tomu… Je to možné experimentálne preveriť.

Pomoc tým, ktorí sa snažia stretnúť
s Duchovným Svetom

Tatiana: Poďte.

Igor Michajlovič: No čo znamená „Poďte“? Ľudia to nepochopia.

Tatiana: Ale sú takí, ktorí precítia a tí, pre ktorých je to skutočne veľmi dôležité a potrebné, tí ľudia, ktorí reagujú. A pre nich to bude obrovskou pomocou. Tak ako ste povedali: „Jeden človek je jednoducho schopný pozdvihnúť a nadchnúť milióny“.

VIDEO: fragment z relácie „Sloboda od diktatúry zvera vnútri teba“

Igor Michajlovič: My sa delíme svojim – kiežby pochopili.

No a pre tých, u ktorých sa naopak aktivuje vedomie – no to je ich voľba: vyberať zlé alebo hoci aj donútiť vedomie zavádzať dobré vnímanie.

Nevediac prečo, všetci predpokladajú, že je potrebné zavrieť očká, tak ako Tatiana, že?

Tatiana: Tatiana jednoducho skrýva slzy radosti.

Igor Michajlovič: Je potrebné zopnúť ručičky, niečo šepkať alebo ešte niečo iné. A väčšinou, priatelia, nie je dôležité, čím sa zaoberá vaše telo. Duchovná Láska, ona je nezávislá od materiálneho tela. A Osobnosť sa môže správať tak, ako sme už hovorili, úplne slobodne a nezávisle od toho, čo teraz podľa jej príkazov vyplňuje vedomie.

A tieto duchovné vzplanutia, povedzme, Duchovnej Lásky, ktoré skutočne môže prenášať  digitalizácia, oni nepochádzajú z fyzického tela. Ale keď niečo väčšie, ako by som to vyjadril... Keď zo Slnka vychádza príliš veľké teplo, áno, v materiálnom ponímaní, ono sa môže precítiť aj na fyzickej úrovni. Ale ono sa, v princípe, aj cíti. Vtedy dokonca aj vedomie trošku zakolíše. No…

Či to všetko je nadlho pre ľudí? Chápeš? Poviem to jednoducho. Možno, samozrejme, hladného nakŕmiť, ale on si uhasí túžbu len na teraz. Je však lepšie dať mu možnosť nebyť hladným, nezakúšať hlad a celý čas byť sýtym. To je správne.

Ale v tomto prípade sa človek musí sám snažiť, aby si jednoducho neuhasil túžbu, alebo hlad, ale aby sám bol zdrojom aj potravy aj vlahy, povedzme, pre tých, ktorí zažívajú túto túžbu. To je správny prístup práve k duchovnému rozvoju a k slúženiu. Ale toto je len pre tých, ktorí sa skutočne vydajú na cestu slúženia.

A pre tých ľudí, ktorí sa chcú aspoň dotknúť Duchovného Sveta, čo i len trošku sa oslobodiť, je potrebné vyberať Šťastie, vyberať Lásku a tým žiť – Láskou a Šťastím. Jednoducho.

Žanna: Táto pomoc je neoceniteľná. Ona je pre tých, ktorí…

Igor Michajlovič: Je oceniteľná pre potencionálne Živých.

Žanna: Áno, je veľmi nápomocná. A tí ľudia, ktorí teraz cítia tento odkaz, veď oni sú naozaj šťastní, oni skutočne môžu pochopiť, čo je to Život.

Igor Michajlovič: A vieš čo teší? A skutočne teší, že takýchto ľudí je veľa. Ďakujem, priatelia. My sme vždy s vami, keď vy nás neodvrhnete.

Všetko dobré!