Živý rozhovor s I. M. Danilovom — strany 120 – 131

Text relácie „Vedomie a Osobnosť. Od vopred mŕtveho k večne Živému“ v redakcii Anastasie Novych. (Vysvetlenie skratiek v texte: vedúca Taťjana  – T; Igor Michajlovič Danilov – IM; Žanna – Ž; Voloďa – V; Andrej – A)

07:06:00 - 07:56:40

Videotext

Duchovný rozvoj Osobnosti
v praxi – to je tvorenie
v duchovnej Láske.
_____________
 
07:06:00 - 07:56:40

 
T: Igor Michajlovič, keď ste nám prvýkrát povedali o prvotnom a druhotnom vedomí, tak toto pochopenie veľmi pomohlo v dennej praxi, v práci na sebe, v hlbšom porozumení toho, ako funguje tento mechanizmus autogénneho tréningu, meditácie a vôbec, nakoľko sa od nich líši duchovná praktika. Hoci sme sa už na začiatku relácie zmieňovali o týchto nástrojoch, no nemohli by ste rozvinúť pochopenie práce s týmito nástrojmi vo svetle znalostí o prvotnom a druhotnom vedomí?

IM: Áno, samozrejme. Je tiež zaujímavé, ak rozanalyzujeme nástroje, ktoré ľudia používajú na pochopenie Duchovného Sveta. Začnime jednoduchým. Autogénny tréning ... Čo je to autogénny tréning a na čom pracuje? Veď autotréning sám o sebe – to je práve uvedomenie si seba samého, presunutie svojho "Ja" z druhotného vedomia na prvotné a práca s prvotným vedomím na úrovni prvotného vedomia. Preto je to dôležitý nástroj a existoval vo všetkých duchovných praktikách. Teraz ho vďaka Schultzovi nazývame v akejsi transformovanej a zmenenej forme – autogénnym tréningom, ako sme už hovorili. Ale funguje na úrovni prvotného vedomia, preto v tele prebiehajú rôzne zmeny a podobne.

Meditácia – to je tiež práca s prvotným vedomím, ale už pozorovanie druhotného. Kým autotréning je jednoduchší – akoby odpájame druhotné vedomie, nevenujeme mu pozornosť a pracujeme pomocou prvotného vedomia so svojím telom, tak je to zrozumiteľný proces, jednoduchý a ľahký. Ale meditácia – to je zložitejšia praktika. Pracujeme pomocou prvotného vedomia s druhotným, skúmame systém. Čiže my, prakticky sa nachádzajúc v systéme, pri ponáraní sa do hĺbky z neho iba zľahka vystupujeme a začíname ho skúmať, ale bez ujmy pre seba. Môžeme už chápať zložitejšie procesy a môžeme dôjsť do úrovne šiesteho rozmeru. To je to, o čom sme hovorili: mágia a všetko ostatné. Celá vyššia mágia zostáva na úrovni šiesteho rozmeru. Samotný systém za šiesty rozmer jednoducho vyjsť nemôže. A meditácia sama o sebe, akákoľvek by bola, zostáva iba meditáciou. Je to práca na úrovni prvotného vedomia, aby to bolo jasné. Ako sa hovorí, spásu týmto nedosiahneš, ale dosiahnuť pokoj je možné.

Stav pokoja – to je... po smrti, keď sa človek stáva subosobnosťou, akoby spí, spiaca subosobnosť, nemá muky. Ale predsa len je to svojho druhu smrť, pretože stále existuje sebaidentifikácia. No, je to ako nejaká anabióza. Ale aký to má zmysel, ak možno Žiť a Milovať? Prečo nebyť?

Ž: Veru, a použiť tieto meditatívne techniky na dosiahnutie tohto pokoja – to je zbytočná strata síl, to je horlivosť z nevedomosti. V podstate sa to iba vedomie uzatvára samé v sebe. No a keď sa vedomie uzatvára samé v sebe, čo sa stane? Veď podobné plodí podobné.

T: Áno. Uvedomenie a pochopenie dalo ešte to, o čom už Igor Michajlovič hovoril na začiatku relácie, že duchovná praktika – "to je vystúpenie Osobnosti za tie hranice, v ktorých môže fungovať vedomie". A týmto je veľmi veľa povedané pre pomoc tomu, kto praktikuje.

IM: Pravdaže. Duchovná praktika sa už vykonáva na úrovni Osobnosti. To je práve to, čo rozvíja Osobnosť. Toto je už pozorovanie prvotného vedomia, druhotného vedomia, všetkých ich kombinácií, prejavov, sebauvedomenie sa ako súčasti Duchovného Sveta. Je to vnímanie Duchovného Sveta. No a konečný cieľ – to je splynúť s Duchovným Svetom alebo sa stať Jeho súčasťou. To už je dozrievanie Osobnosti. Všetko je jednoduché.

Ž: Áno. Svojho času bolo pre mňa dôležité pochopenie pri praktike, ktoré ste Vy kedysi vyslovili, že Osobnosť nepozoruje Duchovný Svet, ona ním žije.

IM: Áno. Osobnosť ten svet nepozoruje, ona ním žije. A rozdiel je obrovský. Ona vníma celým spektrom, tým, ktoré nie je vo vedomí, v ľudskom tele. No, je ťažké to ľuďom vysvetliť, lepšie je zažiť to. Hovorí sa: "Čo človek zažíva, keď prichádza šťastie?" – "Akože čo? Šťastie." – "A čo je to šťastie?" – "Vieš, radšej to skús."

Ž: Áno, šťastie nebýva dočasné. A ty už v praktike chápeš, že žiť šťastím a len dočasne ho zakúšať na krátke okamihy – v tom je obrovský rozdiel.

T: To isto. V počiatočných štádiách osvojovania si duchovnej praktiky býva aj tak, že ti je dobre, ale pritom ťa... akoby niet, akoby si zmizol, akoby bolo prázdno. Ale pri tom všetkom ti je tak dobre, cítiš hĺbkovo, že si v kontakte s niečím novým, radostným, drahým.

IM: Ale otázka je: niet teba, alebo vedomie odpadlo? Chápeš? Prirodzene, že tvoji herci zmĺkli, divadlo zmizlo a začal sa život. No to nie teba, ale hercov niet, alebo jedného z tvojich pozemských "Ja". Môžeme to nazývať rôzne, ale to sú len slová.

T: To áno, a je to jednoducho nezabudnuteľný pocit slobody, slobody od moci vedomia... Igor Michajlovič, ešte taká otázka, ktorú ľudia kladú v listoch – o modlitbe. Čo je to modlitba ako duchovný nástroj? A je možné pomocou modlitby dosiahnuť splynutie Osobnosti s Dušou?

IM: Čo je to modlitba? Modlitba v skutočnosti prechádza mnohými z týchto etáp. Najčastejšie sa modlitba vykonáva pod diktátom druhotného vedomia. Môže byť úžitok? Nie. No hlbšie, vážnejšie vyjadrenie modlitebných stavov sa vykonáva na úrovni prvotného vedomia. To je to, čo sa nazýva meditáciou. Urobenie takej paralely dá pochopenie.

Akékoľvek náboženstvo môže priviesť k Bohu, už sme o tom hovorili a hovorili neraz. Niet zlých náboženstiev, existujú zblúdilí ľudia. Náboženstvo nemôže byť zlé. I svet nemôže byť zlý, ľudia bývajú zlí, pretože počúvajú vedomie, ktoré im hovorí... Opäť, vedomie neponúka celú dobu zlé. Ono niekedy ponúka aj dobré. Vyberaj dobré a bude dobre. Jednoducho často kvôli dosiahnutiu želania, toho, čo nám nanútilo druhotné vedomie, práve kvôli tomuto výsledku často postupujeme zle. No je to naša voľba, správne? A opäť, čo si volíme, to aj dostávame.

Takže, možno pomocou modlitby dosiahnuť splynutie Osobnosti s Dušou? Samozrejme možno. Existuje najkomplikovanejšia i najjednoduchšia modlitba – Ježišova modlitba. (Ak sa hlboko zamyslíme, ako prebiehajú tieto etapy a pozrieme sa kto a ako opisoval tieto stavy, kto ju skutočne vykonával a kto dosahoval tieto stavy... V skutočnosti takí ľudia boli jednotlivci a tisícky-tisícky tých, ktorí rozprávali, že niečo pochopili). Rovnako ako v duchovných praktikách je princíp jeden a ten istý. Tam je opakovanie Ježišovej modlitby, túžba a taká Láska vznikajúca k Nemu, že... Znova, ku čomu prichádzame? Prichádzame k Láske.  

Láska skutočná, pravdivá, úprimná – je Láska k Bohu. Samozrejme, že ak sa začínaš usilovať, ako sa hovorilo skôr, "celým srdcom milovať Boha"... A Ježišova modlitba k tomu vedie, práve k obrodeniu vnútorného pocitového vnímania Sveta Boha –  je to Láska a Vďačnosť k Nemu. Ničoho niet, je Láska a Vďačnosť. Všetko ostatné – to je ilúzia vo vzťahu k Duchovnému Svetu. A keď vzniká tento pocit, to je splynutie. Zložité? Nie, nie je to zložité. Rovnako ako duchovné praktiky, sú zložité? Nie, nie sú zložité.

A čo je zložité? Žiť vedomím je zložité. Ono hovorí, že je to nemožné. Prečo? Pretože pre ktorékoľvek, či prvotné, či druhotné vedomie, je vstup do Duchovného Sveta uzavretý. Preto vedomie kladie odpor. Ono je vždy proti tomu, aby sa Osobnosť stala tým, koho my nazývame Anjelmi, pretože pre vedomie – je to smrť.

V človeku sú minimálne dve "Ja", hoci vedomie môže týchto "Ja" vytvárať množstvo. Toto je známe na príkladoch rozvoja rôznych ochorení či zvláštnych manipulácií s človekom, keď na základni prvotného  vedomia možno vytvárať koľkokoľvek týchto "Ja", trebárs desiatku.

T: Ale pojem "láska"... Veľmi často si ľudia pletú pozemskú lásku s pravou Láskou.

IM: Opäť pojem "láska". Láska v pozemskom chápaní je najčastejšie diktovaná prvotným vedomím ako potreba rozmnožovania, čiže kopírovania sebe podobných. Systém je v tomto tiež veľmi zainteresovaný. Alebo je diktovaná druhotným vedomím ako túžba vládnuť, vlastniť a tak ďalej. Vtedy láska vypadá cez prizmu vedomia farbistejšia, ale je prchavá.

Ale pravá Láska je Láska len k Bohu a Láska ku každému v Duchovnom Svete.

Ž: Áno. Láska k Bohu a ku každému, kto sa nachádza v Duchovnom Svete.

T: Už sme hovorili o tom, že systém skrze vedomie ľudí propaguje, že človek akoby nemal slobodu voľby, že je akoby otrok pred Bohom.

Ž: Áno, ale čo systém zamlčuje? To, že sloboda je len v duchovnom a že existuje iné vnímanie Osobnosti, stav, ktorý vzniká vďaka kontaktu s Božským, vďaka hlbokému pocitovému vnímaniu, vďaka nekonečnej Láske k Bohu. A v tejto Láske niet strachu. Strach je vnútený samotným systémom, prostredníctvom vedomia núti ľudí nemilovať Boha, ale sa Ho báť. Práve báť sa Ho ako veľkého a všemohúceho, ale v ponímaní systému, v ponímaní sily a nevnímať Ho tak, ako v skutočnosti – vo veľkosti a všemohúcnosti Jeho nekonečnej Lásky. Veď systému nie je známa realita Duchovného sveta, realita tohto skutočného Života.  

T: Áno, pretože údelom systému je – pominuteľné a smrteľné. A odtiaľto ide zámena duchovných základov a pochopení vedomím. Veď dokonca slúženie Bohu vedomie prevracia na údel otrokov... A tu je zaujímavé... veď predtým bola "údelom" nazývaná oblasť, ktorá bola ovládaná kniežaťom. Ale v podstate to tak aj vychádza, že tento trojrozmerný svet je údelom otrokov kniežaťa tohto sveta.  

IM: Úplne správne ste tu poznamenali. Opäť je tu zámena, pochádzajúca  z vedomia a veľmi krutá, že "všetci tí, ktorí slúžia Bohu – sú jeho otroci".

T: Pretože vedomie je vždy proti Bohu. Ľudia často nerozumejú tomu, kde v nich hovoria „boty“ vedomia a kde je ten ich vnútorný úprimný poryv k Bohu, poryv, ktorý ide zvnútra. Veď ak máš strach pred Bohom, ak sa ty, ako otrok, bojíš Boha, tak ty Ho nemiluješ a On teba nevidí.

IM: Áno. Zámena pochádzajúca z vedomia, že všetci tí, ktorí slúžia Bohu, sú jeho otroci. To je nesprávne chápanie Boha. A do vedomia ľudí bol vpustený taký jedovatý obsah, že človek sa musí báť Boha. A toto ubíja dokonca samotnú snahu Osobnosti hľadať Boha. Prečo? Keď neupevnenej Osobnosti začínajú cez vedomie diktovať to, že ty sa musíš báť Boha...

T: ...áno, tak sa už pozornosť človeka sústreďuje na strach namiesto Lásky, to znamená, že prebieha prepúšťanie sily pozornosti systému. A toto vyvoláva ešte väčší strach namiesto Lásky.

IM: Veľmi správne. Ale k Bohu možno prísť iba cez Lásku, niet inej cesty. Len skrze Pravdu, skrze poznanie. Poznanie môže prichádzať len skrze Lásku.

T: Áno, a svoju Lásku je nutné násobiť denne. Je to práca. Ale ľudia chcú, aby sa odrazu... stali duchovne rozvinutou Osobnosťou.  

IM: Len v mimoriadne výnimočných prípadoch môžu existovať takéto darčeky určitým Osobnostiam. A tak musí človek túto cestu prejsť sám. Musí si zvoliť službu, vychádzajúc z dohody, kedy sa ľuďom zachcelo v telách bojovať s diablom a zaslúžiť si Božiu Lásku. Opäť, nie to, že Boh si ich zamiluje, ale nadobudnutie Lásky Božej, stať sa touto Láskou.

Najodpudivejšie, čo vniesol Ahriman do náboženstva – to je strach z Boha. Keď sa niekoho bojíš, nemôžeš ho Milovať, Milovať úprimne, ozajstne. Budeš sa ho báť. Ale ak sa bojíš Boha, nikdy k Nemu neprídeš.

Boha treba Milovať. Boh, to je Láska. Keď si naplnený Láskou – si s Bohom. Dokonca aj ponímanie Lásky bolo zamenené...

Preto človek nemôže byť otrokom Boha. Človek sa stáva otrokom diabla, keď žije hmotným svetom a jeho hodnotami. To áno. Potom je jeho osud jednoznačne predurčený. Teda otrok má predurčený osud. Ale ak zoberieme obyčajné, zjednodušené chápanie, tak sa človek môže stať súčasťou Duchovného Sveta, to znamená, že sa vracia do svojej rodiny, v ľudskom chápaní. Ale on nemôže byť otrokom vo svojej rodine. Čo je to za rodina, ak som v nej otrokom? No aspoň to vychádza z postojov vedomia. A ako môžem milovať svoju rodinu, ak sa jej bojím?

T: To áno... Ešte o Božej Láske. Igor Michajlovič, Vy ste už neraz spomínali v reláciách to, že pravú Lásku v duchovnej histórii ľudstva často asociatívne porovnávali s planúcim žiarom, s ohnivou Láskou.

IM: Prečo ľudia, ktorí skutočne prakticky dosahovali duchovné prebudenie, bez ohľadu na to, aké náboženstvo vyznávali, spomínali oheň? A tento oheň vždy opisovali v neobvyklých farbách. Nazývali ho "ohňom planúcim, ale nespaľujúcim", nazývali ho "najčistejším ohňom" a podobne. Toto poňatie ohňa – to je to, čo vyvoláva Život a tu sa to nimi spomínalo ako prvotné sily, alebo ako prvotná energia. Asociatívne, na úrovni vedomia... Asociatívne, pretože človek, prežívajúci toto všetko na pocitovej úrovni a snažiaci sa to vysvetliť iným, vyberá asociáciu určitej sily a to, čo to pripomína. Voda to nemôže byť, ona tečie. Ale to, čo pociťuje človek, a pochopiteľne najmä v prvých etapách – to on pociťuje aj na fyzickej úrovni... Veď dokonca aj sami viete, keď dochádza k tomu prejavu, naplneniu Duchom, tak čo pociťuje telo? Pociťuje tento žiar, ako oheň horiaci vnútri. Ale on nepáli. Je radostný a príjemný. Je čistý. Táto asociácia vnímaná vedomím, tohto prvotného ohňa... Kedysi ho nazývali silou Allatu.

Ž: Áno, a je to nezabudnuteľná skúsenosť prvého kontaktu s Duchovným svetom, keď prvýkrát prežívaš to obrovské nadpozemské šťastie, cítiš tento blahodarný žiar Lásky, ktorý si predtým nepoznal, Lásky skutočnej, nevysychajúcej. A táto radosť ťa tak preplňuje, tak silno, že to cíti aj telo. Pretože tento žiar je taký... skutočný, je úprimný, rozpínajúci, je tak objemný. Sama čistota, je čistejší ako čistý.  

Následne, keď žiješ Duchovným svetom, tak tento žiar v takom silnom prejave mizne, ale vchádza do hĺbky a stáva sa tvojou neoddeliteľnou súčasťou. A tam, v hĺbke, je neustále prítomný, trvale existuje, rozpína ťa zvnútra. A nezáleží na tom, či je to deň alebo noc, si v ňom akoby zabalený. Vo svojej plnosti sa znovu prejavuje len vtedy, keď tu prebieha toto značné zosilnenie alebo prejav duchovnej strany, čiže keď tu prebieha prítomnosť z Duchovného Sveta.

T: Áno. V praktických skúsenostiach bolo tiež ešte spozorované, že keď žiješ Duchovným Svetom, tak sa jednoducho vytráca pocit osamelosti. Dovtedy ustavične existoval pocit osamelosti od vedomia, pocit odlúčenia vo fyzickom svete. No zdanlivo aj vtedy, keď si v kruhu tebe najbližších ľudí. Ale bol vždy. Akosi si sa rozptyľoval nejakými obrazmi vedomia, akosi sa tento stav vyrovnával. Obzvlášť výrazné chápanie tejto osamelosti bolo práve v prvých fázach praktickej práce na sebe. Je to veľmi zvláštny pocit: si akože medzi ľuďmi, ale si ako na púšti.

Ale potom už na praktike došlo pochopenie, že pocit osamelosti – to je stav vedomia, to je jeho funkcia rozdeľovania, drobenia a postavená je na emócii prvotného vedomia. Ale ty už volíš iné, pretože už poznáš iné. Poznáš radosť a plnosť Života, života Duchom, života Duchovným Svetom, kde si jednotný s celým Duchovným svetom a duchovným prejavom tu.

Ž: Áno, úplne s tebou súhlasím. A táto radosť tak prepĺňa, tak príjemný je tento stav, keď si naozaj Živý a Žiješ tým. A je to tak silné a krásne... Dokonca aj vedomie vníma túto allatovskú silu. A čo je tiež zaujímavé, v praxi prichádza porozumenie, prečo znak Allatu označovali polmesiacom s rožkami nahor. Veď je to ako čaša.  A keď zažívaš túto nezabudnuteľnú prvú skúsenosť kontaktu s Duchovným svetom, tak cítiš, ako dochádza k čašovitému naplneniu tesne pod slnečným pletencom. Napĺňaš sa ako čaša a v tejto čaši je blahodarný oheň, inak ho nepomenuješ. Vedomie chápe, že "toto je telo, nie čaša". Ale keď zatváraš oči, cítiš úplne iné. Tento pocit... Cítiš túto neviditeľnú čašu. Chápeš, že ona vyžaruje tento žiar nevyčerpateľnej Lásky, skutočnej lásky. A táto Láska je taká úprimná... Chápeš, že je skutočná. V tejto Láske je... Boh.

Tento pocit... čaša, polmesiac, Allat... To akoby bol v tvojom vnútri priestorový znak, ktorý vyžaruje túto nekonečnú Lásku... Aj vedomie to zaznamenáva. A chápeš, prečo je Allat čašou, ktorá vyžaruje túto nekonečnú Lásku. A očividne odtiaľto aj počal tento znak – znak Allatu, z praktickej duchovnej skúsenosti ľudí. A jasne to nie je iba kresba. Teraz to chápeš  v praxi. Vieš, že toto je skutočná duchovná skúsenosť. Toto je skúsenosť tých, ktorí sa oslobodzovali celé stáročia. A oni to evidentne fixovali ako prvú skúsenosť duchovného kontaktu s Nekonečným Svetom. Túto skúsenosť si s ničím nespletieš, nikdy ju nezabudneš. Ona je vždy s tebou.

T: Áno, veď najcennejšie a najdôležitejšie znaky staroveku nachádzajú všade. Znak Allatu (polmesiac s rožkami nahor) bol nájdený  prakticky na všetkých kontinentoch na artefaktoch, na posvätných predmetoch starodávnych národov. Aj v mnohých náboženstvách sa hovorí o ohni, ako o podstate sveta, mysliac tým božské sily Allatu. Čiže všetko sa začína od neho, od tohto pocitu vnútorného žiaru Lásky človeka k Bohu...

IM: Presne tak. A "oheň tento, planúci vnútri", tento "prejav, naplnený Duchom" – ako ho len potom nenazývali. Ale napokon, pomenovanie "Allat" je správnejšie. A tento znak Allatu – polmesiaca s rožkami nahor, bol všade.

T: Áno, a existuje na to množstvo príkladov: od skalných kresieb, ktoré majú desiatky tisíc rokov (o pôvode ktorých, okrem doby ich vzniku nie je nič známe), po artefakty rôznych vierovyznaní, kultúr a civilizácií, svetových náboženstiev, pričom z nedávnej doby, týka sa to posledných piatich tisícročí. Samozrejme, je pochopiteľné, že vedomie veľmi mnohé zatrelo, veľmi mnohé prekrútilo, zmenilo takpovediac podľa "svojho uváženia", presnejšie – podľa uváženia systému a premenilo na rituálčinu. Ale samotný fakt...

_____________
 

Video č. 10

Video demonštruje širokú rozmanitosť artefaktov so znakmi Allatu a AllatRa, ktoré predstavujú kultúrne dedičstvo rôznych období, vierovyznaní, náboženstiev a civilizácií. Znaky Allat a AllatRa sa   nachádzajú všade: Ázia, Afrika, Európa, Austrália a Oceánia, Severná a Južná Amerika.

_____________
 

T: Súdiac podľa nazhromaždených artefaktov, duchovná skúsenosť a praktika – to je to, o čo sa snažil aj človek epochy paleolitu a snaží sa aj človek súčasnej epochy. A nezáleží na tom, kde sa nachádza telo človeka: v jaskyni pokreslenej znakmi, zaznamenávajúcimi duchovné skúsenosti minulých generácií, alebo v chráme, naplnenom knihami náboženskej skúsenosti ľudí z minulosti. Dôležité je, kde bol prakticky človek ako Osobnosť: v symboloch mŕtvej trojrozmernosti, počúvajúc výklady vedomia, alebo v praktike Života Duchom? Jednoduchšie povedané, čím žil: vedomím alebo Duchom?

Zaujímavé, že predtým bolo človeku jednoduchšie, pokiaľ ide o duchovné poznanie, ako keď sa spustil  proces významnej komplikácie pôvodného Poznania cez prizmu vedomia. Uvediem jednoduchý príklad. Asi pred 7 000 rokmi vo východnej Európe prekvitala všetkým známa Cucuteni-Tripolská civilizácia, ktorá stavala v tej dobe najväčšie mestá. A bola to veľmi rozvinutá civilizácia, ktorá po tisícročia pokojne existovala. Takže, podľa nájdených artefaktov tejto kultúry boli znaky Allatu, AllatRa jednými z hlavných. Umiestňovali ich aj do ornamentov, aj do vzorov nástenných malieb, na sviatočných a rituálnych nádobách,  na predmetoch, v ozdobách...

IM: Znak Allatu – to bolo ako pripomienka o nadobudnutí Lásky Božej, stať sa týmto... o skutočnom ohni, čiže o zostupujúcom ohni, ktorý zostupuje ako Duch a napĺňa ťa, aj toho, čím máš Žiť.  

T: Áno, a pri štúdiu tejto kultúry chápeš, že takéto pripomínanie bolo v spoločnosti všade. V samotných domoch ho maľovali na čestnom mieste, dávali na pece vylučujúce teplo, aby sa človek ohrieval nielen telesne, ale aj duchovne. Teda aby neustále udržiaval vo svojom vnútri tento božský oheň, oheň Lásky k Bohu. Znaky AllatRa a Allat kládli na vrcholy a strechy domov. To znamená, že boli všade. Boli ako pripomienky hlavného cieľa života človeka: stať sa z mŕtveho Živým. Súdiac podľa symbolického označovania na artefaktoch a osobitostí existencie tejto civilizácie, je jasné, že sa tam vlastne duchovné Znalosti praktizovali.

IM: No, je to prirodzené, pretože dominovalo duchovné nad materiálnym, nie tak, ako teraz.

T: Áno. Znak Allat, ako sa spomína v knihe "AllatRa", aj v nasledujúcich dobách označoval prvotnú energiu, božské sily. Bol symbolom pre praktikujúcich, pre tých, ktorí sa obohacovali duchovnými skúsenosťami.

Ž: Áno, a bolo to také duchovné pripomínanie o večnom Živote tu a teraz.

T: Áno. Znak Allatu ešte slúžil ako každodenné pripomenutie, ale nebolo to tým, čím je teraz ikona pre väčšinu... Je tu naozaj podstatný rozdiel: pretože dnes ikony pre väčšinu ľudí – to je pripomienka o prosbe, o pomoci v trojrozmernom živote, prosíkanie u Boha niečoho buď pre seba, alebo pre blízkych, obracanie sa so žiadosťou akoby k najvyššej inštancii.

Ž: Áno, bohužiaľ... A to všetko je postavené na emóciách z vedomia: na nádeji, na strachu. A predtým bol ten istý znak Allatu znakom pre ľudí, prežívajúcich v rôznych kútoch sveta, ako pripomienka o pôvodných Znalostiach, o zväčšovaní svojho vnútorného žiaru Lásky k Bohu, čiže pripomienka o duchovnom rozvoji Osobnosti. A v podstate práve znaky odovzdávali duchovný význam a podstatu znalostí, ktoré chápali v každom kúte sveta. Ale nie ako teraz: symboly trojrozmernosti, obrazy s črtami tváre, ktoré zodpovedajú vonkajším fenotypovým odlišnostiam miestnych národov. Čiže neexistovalo rozdelenie pôvodného Poznania, neexistovalo jeho rozdelenie na vlastníctvo toho, či iného národa.

T: Áno. Takže kedy došla do úpadku Tripolská kultúra? Keď ju vymenili militantné kultúry, teda tie generácie, ktoré už stratili Znalosti, a tí, ktorých ovládalo vedomie Živočíšneho rozumu. Tí, ktorí pomocou vedomia ako otroci systému pretvárali Znalosti na mágiu, na náboženstvo, na skepsu vedy, tí, ktorí vytvárali sociálne hierarchie a vyvíjali systémy riadenia, vybudované na nádeji a strachu.

IM: Úplne správne.

T: A predsa, nehľadiac na takéto zasahovanie vedomia, ľudia si ešte vtedy pamätali Prameň, darujúci Život. A to možno pozorovať nielen podľa tých artefaktov a pozostatkov starých civilizácií, ktoré existovali pred Tripolskou kultúrou. Možno to pozorovať aj na ozvenách pôvodných Znalostí, ktoré boli vložené do základu učení rôznych náboženstiev, existujúcich v posledných piatich tisíckach rokov a významne už upravených vedomím.

Napríklad vo filozofii hinduizmu a tiež budhizmu doteraz existuje taký pojem, ako "májá", ktorý má niekoľko významov. Na jednej strane sa považuje za iluzórnosť vnímaného sveta. A v inom význame ho spájali so svetovou silou, ktorá vytvára premenlivú podstatu, ale sama má nemennosť Boha. V podstate je to charakteristika síl Allatu, tých prvotných energií z ktorých je utkané všetko v tomto svete. A verí sa, že pokiaľ bude táto sila využitá pre božské ciele, tak umožní zázračnú premenu a asociovali ju s božskou ženou, čiže s bohyňou, ktorej atribútom bol znak Allatu. No ale keď túto silu využijú démoni, potom sa už "májá" premieňa na klamstvo, na zámenu, na čarodejnícku premenu. Ako si pamätáme z knihy "AllatRa", oddávna sú známe aj znaky polmesiaca, otočené na určité strany v závislosti od ich významu, t.j. poukázanie na štruktúry poľa konštrukcie človeka: zadnú, alebo bočné bytosti.

Ale najzaujímavejším je pripomínanie a význam pokrova (ochrany) bohyne – iluzórnosti celého vnímaného sveta, skrývajúceho pod viditeľnou mnohotvárnosťou svoju pravú podstatu – Brahman, čiže Jediného, najvyššieho Boha ako jedinú realitu.

Ž: Áno. Vo všeobecnosti, Matka-bohyňa s pokrovom, atribútom ktorého je polmesiac s rožkami nahor, čiže znak Allatu – to je pomerne rozšírený obraz v kultúrach a náboženstvách rôznych národov.

T: Presne tak. A už existuje pochopenie, čo to znamenalo v dávnych dobách, bez ohľadu na to, na ktorom konci sveta vyznávali tú, či onú vieru. Tak napríklad, bohyňa s pokrovom alebo tkajúca súkno existuje aj vo vierach indiánov Aljašky – to je bohyňa Atsintma, aj vo vierach starých slovanských národov – to je bohyňa Makoš, aj vo vierach starých arabov – to je bohyňa Al-Lat, i mnohé iné. Je to aj v moderných náboženstvách. V kresťanstve existuje taký výraz: "byť pod pokrovom Bohorodičky".

Ž: Áno, rôznych vier, čiže ciest k vytúženým dverám skutočného Domu môže byť mnoho, ale otvorenie dverí, teda duchovná skúsenosť praktického dotyku, života Duchovným Svetom – je pre všetkých jedna.

Veď ak sa pozrieme s pozície duchovnej skúsenosti, tak čo sa pokúšali asociatívne odovzdať minulé generácie budúcim? Práve to, že na praktike, keď prebieha sústredenie pozornosti na Duchovný svet pomocou hlbokých pocitov, dochádza práve k tomuto prechodu do jedinej reality – do reality Boha.

IM: To áno.

T: Keď je prax v duchovnom poznaní, tak chápeš jediné zrno pravdy, to zrno, ktoré je uložené v duchovných učeniach rôznych národov. Ale bez praxe je teória mŕtva...

Správne je tu podotknuté, že je to prechod do reality Boha, čiže do vlastného duchovnej podstate človeka ako Osobnosti, jeho cesta do svojho pravého Domu. V sanskrte existuje taký pojem ako "alaja" a doslovne znamená "dom", "obydlie", "pôvodné". A jedným z kľúčových pojmov v budhizme je – "alaja džňána", čiže akási celková "schránka neopísateľného a nevypovedateľného poznania Jediného". U národov Východu, napríklad v takom Turecku, slovo "aya" znamená "svätý". Arabi majú tiež odkaz na pôvodný Dom. V islamskej encyklopédii sa v článku o hlavnej svätyni islamu – Kaabe – hovorí o tom, že podľa legendy jedným z mien prvej svätyne bolo al-Bayt al-ʿAtīq, čo znamená "Pradávny Dom", "pôvodný Dom". Predpokladá sa, že bola založená  Adamom ako prvá svätyňa na Zemi, ktorá bola určená na uctievanie Boha. Súhlasné zmienky existujú aj u iných národov.  

Ž: Čiže toto všetko sú ozveny praktikov, ktorí sa snažili nejako asociatívne odovzdať ďalším generáciám svoje praktické duchovné skúsenosti, to, čo spájalo Osobnosť s pravým Domovom, t.j. s realitou Boha.

T: Áno, ale vedomie vždy rozohrávalo krutý žart na túto tému. Pretože keď čítaš teóriu a potom prechádzaš praktikou, tak si uvedomuješ, že to vôbec nie je to, čo tým malo na mysli tvoje vedomie.

Viem podľa seba, že keby som len tak, jednotlivo, čítala všetky tieto definície, ako to bolo predtým, potom by mozog jednoducho odmietal čokoľvek chápať. Pretože všetko je za stáročia natoľko zmätené ľudským vedomím, kedy sa za pravdu vydáva to, čo bolo v skutočnosti prepustené skrze vedomie a písalo sa človekom, v ktorom dominovalo vedomie.  A to je cítiť. Ale teraz je už iná situácia. A všetky znalosti z rôznych náboženstiev sa stávajú jednoduché a zrozumiteľné vďaka tomu univerzálnemu kľúču duchovných Znalostí, o ktorých ste povedali Vy, Igor Michajlovič. Koľkýkrát sa presviedčam, že všetko, čo je od Duchovného sveta – je jednoduché a jasné. A všetko, čo je od vedomia, je aj zložité, aj zamotané, aj nafúknuté vo vyumelkovaných filozofických termínoch k nepoznaniu.  Ale vďaka tým univerzálnym kľúčom, ktoré ste dali, možno uprostred šupín času v každom náboženstve nájsť pravé zrno.  

IM: Pravda je vždy jednoduchá a vždy hovorí sama za seba. Sú to zaujímavé momenty. Všeobecne sa veľmi veľa, najmä v znakovom písme, hovorí o duchovnom, o spojení Osobnosti s Duchovným Svetom. Ale tieto znalosti sú dnes, žiaľbohu, stratené a niektoré sa vôbec vykladajú presne naopak. Ale čo urobíš, vedomie je vedomie.

T: Igor Michajlovič, teraz sme spomínali Bohorodičku, ktorá je dnes pre mnohých ľudí na celom svete prevádzačom božských síl Allatu. A nie náhodou ju oddávna zobrazovali so znakom Allatu, s pokrovom. Dnes sa na ňu veľmi mnoho ľudí obracia vo svojich modlitbách ako k rýchlej pomocníčke vo veciach duchovných. Ale pomerne často si ju kvôli inkulturácii asociujú s pozemskými obrazmi, s obrazmi telesnými, s obrazmi, ktoré sú prijateľné pre ten, či onen národ. Ale v skutočnosti je to – obrovská Božia sila...

IM: Áno, Bohorodičku často vnímajú a u ľudí sa asociuje s obrazom materiálnym. Ale opäť, všetko sväté – je Duch. A Bohorodička – to je Najvyšší Duch. Prečo? Existuje veľa legiend, ale povedzme to tak... Čo je to Láska? Láska – to je Bohorodička!

V tejto súvislosti existujú veľmi zaujímavé legendy o sestrách Allat... V zásade si myslím, že kto bude chcieť, ten si nájde sám. Nestojí to tu za zmienku, aby sme nevyvolali napätie vo vedomí určitých ľudí. Pre tých, ktorí vnímajú Duchom, by to samozrejme bolo zaujímavé. Ale bohužiaľ mnohí, ktorí sa považujú za pravých veriacich, žijú viac vedomím pod diktátom toho, kto riadi toto vedomie. Preto bohužiaľ v modernom svete ani veľa nemožno povedať. A je to pravda.

T: Bohorodička – to je Duch, sú ľudia, ktorí cítia v sebe potrebu Mariánskeho slúženia. 

IM: Dotýkajúc sa všeobecne otázok slúženia... Slúženie býva rôzne. Ale najčastejšie sa ľudia usilujú o slúženie z vedomia v nádeji nadobudnutia nejakých magických schopností na ceste slúženia. To často ľudí nabáda k tomu, že hovoria: "Ja chcem slúžiť, som pripravený".

Ale naozajstná služba – to je práve tento príklad, príklad  Márie ako stelesnenia Čistoty a Lásky a úplného sebaodovzdania Duchovnému Svetu, vnesenia a rozširovania týchto hodnôt v materiálnom svete, nezávisle od želaní vedomia, ktoré tomuto všetkému každú sekundu odporuje. Je to zložitá otázka a vo verejnom vysielaní ju vznášať, najmä Mariánske slúženie... No načo?

T: Pre tých, ktorí cítia.

IM: Kto cíti, ten pochopí. A ostatným tak... posilniť v nich démona.

Ž: Ale sú ľudia, ktorí úprimne chcú prísť k Bohu... Je jasné, že už mnohé bolo dané. Ale teraz je také obdobie – obdobie Križovatky... Také udalosti... Taká temnota vedomia pokrýva svet, že je ťažké si to nevšimnúť... Ale najdôležitejšie, čo sa teraz deje – je to, že ide taká veľká podpora z Duchovného sveta a ide také veľké vnútorné Volanie, ktoré je ťažké nepočuť. A veľmi veľa pocitov ťa napĺňa zvnútra, pretože ty toto Volanie počuješ. Toto Volanie sa obracia ku každej Osobnosti ako k Duchu. Prebúdza Život, Život skutočný, všetko to, čo je v človeku najcennejšie a najdôležitejšie.

Ale mnohí ešte živoria v otroctve pod narkózou vedomia. Aj keď je už veľmi veľa dané, aj povedané je veľmi veľa, aj Znalosti sú dané. Ale teraz je všetko na takej hrane a osud každého človeka závisí len od jeho osobnej voľby...

IM: Boh, on miluje všetkých, ktorí milujú Jeho. A kto Ho nemiluje, toho On jednoducho nepozná. A to je pravda. Chceš byť s Bohom, alebo chceš, aby ťa On miloval – miluj Ho. Všetko je jednoduché. 

T: Naozaj je všetko jednoduché. To znamená, že nezáleží na tom, akú mal človek minulosť, kto je, ako navonok vyzerá... Človek sa nemusí ničoho báť, pretože Láska – to je...  

IM: Láska – to nie je strach. Ak sa bojíš kohokoľvek, Ahrimana alebo Boha – no nič sa ti nepodarí. Strach je od vedomia, tam on žije. A telo, ono kvíli, keď umiera, ale Duša – spieva, ak si to zaslúžila. A vedomie  musí kvíliť, pretože preň sú to posledné okamihy existencie, keď sa Osobnosť oslobodzuje. To je normálne.

Ž: Áno, vedomie neposkytuje pochopenie Boha. Keď je viera, ale nie je poznanie, niet pochopenia, tak  čo z toho vyjde? Samotný fakt: "Verím, ale nepoznám. Verím v Toho, koho nepoznám, v nádeji, že pre seba získam niečo materiálne". A prosia  o všetko materiálne. Však to je princíp fungovania systému. Tak miluješ Boha alebo materiálne statky?

Ale vzniká tu ešte jedna otázka: veríš alebo vieš? Veríš, že po smrti tela sa vzkriesiš v raji? Ale ak veríš – dúfaš. A ak dúfaš, tak pochybuješ. A ak pochybuješ, tak je v tebe strach, no niet Lásky.

Ale ak je v tebe Láska, tak je už v tebe Život. V tebe niet pochybností, niet strachu, pretože už máš Poznanie a skúsenosť, už máš Život. Ty už žiješ tu a teraz. V tebe je Poznanie a Láska Duchovného sveta. V tom je zmysel, že nedúfaš, že po smrti budeš odmenený, ale začínaš Žiť tu. Začneš Žiť – budeš Žiť. Nezačnúc Žiť – Žiť nebudeš. 

T: Áno, a ako sa hovorí v Biblii: "Čo človek zaseje, to aj zožne: sejúci do tela svojho, od tela zožne rozklad, ale sejúci do ducha od ducha zožne život večný".

Ž: Áno, a v tomto to je hĺbka pochopenia povedaného – "čo zaseješ, to aj zožneš". Veď ak iba dúfaš, že zaseješ pole, tak keď príde doba zberu úrody, prídeš na pole a uvidíš ho pusté. Nebude tam nič, okrem burín tvojich nádejí. Ale pre žatie treba spočiatku zasiať, čiže netreba dúfať, treba konať.

Tvoje nádeje sú bez reálneho konania prázdne. Viera – to sú nádeje a strachy. Ale skúsenosti – to je Život. Živému – živé, mŕtvemu – mŕtve. Netreba snívať a dúfať, ale treba Žiť. Zaseješ Lásku – získaš Lásku. Pretože... Boh naozaj reálne miluje každého, ale len toho, kto miluje Jeho.

T: V tom je zmysel. Ľudia často jednajú z vedomia, zo zvyku, na základe svojej minulosti. Ale Láska – to je iné... To je Život tu a teraz mimo šablón systému.

IM: Zvyk – to sú šablóny vedomia. Žiješ vedomím – budeš konať podľa zvykov. Žiješ Láskou – už si  slobodný od zvykov, si slobodný od všetkého. Čo je to zvyk? Zvyk je vo vedomí a vedomie je súčasťou systému. Je to jednoduché.

T: Naozaj je všetko jednoduché. A ešte sa netreba zaoberať svojimi šablónami, pretože je to vedomie a ono tam môže... premietať myšlienky aj o minulosti, aj o budúcnosti... No ale ty len... tu a teraz... miluj... a to je všetko.

IM: Minulosť, budúcnosť – to existuje len vo vedomí, ale ono nemá prítomnosť. A Osobnosť nemá ani včera, ani zajtra. Osobnosť, ktorá žije Duchovným Svetom v láske Božej, tá má teraz. A teraz – je nekonečné. "Teraz" sa nemôže stať "včera" alebo "zajtra". Je to predsa teraz a je večné.  A u vedomia: "Včera to bolo treba spraviť tak, ale zajtra budem postupovať inak", ale ono nemá teraz.

T: Áno, je hlúpe ignorovať prítomné v prospech nastávajúceho.

IM: U nastávajúceho niet prítomného.

_____________

 
Videotext

Začneš Žiť – budeš Žiť.
Nezačnúc Žiť – Žiť nebudeš.
_____________