Živý rozhovor s I. M. Danilovom — strany 131 – 142

Text relácie „Vedomie a Osobnosť. Od vopred mŕtveho k večne Živému“ v redakcii Anastasie Novych. (Vysvetlenie skratiek v texte: vedúca Taťjana  – T; Igor Michajlovič Danilov – IM; Žanna – Ž; Voloďa – V; Andrej – A)

Videotext

Začneš Žiť - budeš Žiť.
Nezačnúc Žiť – Žiť nebudeš.
_____________
 

07:56:40 - 08:34:48

 
IM: Svet je rozmanitý, ale šablón má systém veľmi málo. Čo teda v skutočnosti znamená "systém útočí"? Prichádzajú myšlienky, prichádzajú všelijaké rozptýlenia (doslova jedny a tie isté), veď sú šablónovité, správne? Ale praktické príklady – to je zaujímavé...

T: Áno, je to tak. Keď ľudia zdieľajú svoje skúsenosti – to samozrejme obohacuje určitými pochopeniami v súčasnej etape duchovnej cesty. Dáva to príležitosť dozvedieť sa viac o trikoch vedomia, zlepšiť svoju bdelosť. Pretože sa tu a teraz v praktike učíš a spoznávaš svoju skutočnú podstatu, učíš sa cítiť druhých ľudí, oddeľovať zrno od pliev, oddeľovať pravdu, vychádzajúcu z hlbokých pocitov, od lži svojho vedomia. A preto je každá skúsenosť len v prospech, ako praktická príležitosť pochopiť, čo je zač tvoje vedomie, kto si ty, kde sú ilúzie a obrazy, vymyslené tvojim vedomím a kde je pravda bez masiek systému. A čo sa globálne deje vo svete, ak sa nepozerá cez prizmu vedomia, ale celostne sa vníma od Ducha.

IM: A toto chápanie slobody – to je samý prvý krok. V skutočnosti, prvé uvedomenie si, že človek je naozaj slobodný vo svojej voľbe – to je prvý krôčik k Duchovnému Svetu. To je tiež dôležité.

T: Samozrejme...

IM: A tým skôr využijúc príležitosť, že nie som u teba v štúdiu sám, môžeš sa opýtať aj druhých pánov – je to to, s čím sa stretávajú. Ide o komunikáciu s ľuďmi, na čo ľudia narážajú. Je to zaujímavé.

T: Áno, pripomíname našim divákom, presnejšie našim poslucháčom, že za našim stolom sú stále naši  hostia – Voloďa a Andrej. Je pravda, že sa už stali viac zainteresovanými poslucháčmi ako účastníkmi rozhovoru. Ale rada by som, aby ste sa vy, Voloďa, Andrej, ak je to možné, podelili o hlavné body osobných skúseností. Čomu ste museli čeliť v praxi, čo pochopiť, čo si uvedomiť, aj pri práci  v kolektívoch, aj predovšetkým sami so sebou? A celkovo, , vychádzajúc z vašej osobnej skúsenosti, čo obohacuje človeka duchovne a čo podľa vášho názoru bráni človeku ísť po duchovnej ceste?

V: Nuž, v zásade nič nebráni. Jediná vec... domnievam sa, že človek musí predovšetkým získať znalosti kvôli tomu, aby pochopil, čo je to duchovná cesta, čo je to tento svet a vôbec to, čo tu robíme, prečo  sme sa tu prejavili. A ďalej sa už človek začína hýbať. Buď sa pohybuje po duchovnej ceste, alebo predstiera, že sa pohybuje po duchovnej ceste. Tu to závisí od toho, čo človek prijal pre seba, aký cieľ si stanovil. Ak vidí cieľ, potom sa pohybuje. Ale môže sa na ceste rozptýliť trikmi vedomia. Vlastne existujú rôzne situácie: niekto môže v sebe uvidieť akúsi pýchu, alebo nekontrolovať tento okamih, niekto... No, rôzne situácie bývajú... Pohyb po duchovnej ceste – to je cieľavedomý pohyb. Ak človek naozaj pochopil, akceptoval vedomosti a nielenže pochopil, skutočne ich prežil, alebo tým začína žiť – tak potom sa v zásade pohybuje vážne, pokojne, s istotou, bez rozptyľovania sa rôznymi nástrahami vedomia a tak ďalej. Tak sa domnievam.

T: Možno sa Andrej podelí o momenty...

A: Takýchto momentov sa dnes, vďaka Bohu, nahromadilo veľa. Jedným z takých druhov prekážok je – strata cieľa. Teda keď človek v určitom okamihu kvôli tomu, že takpovediac na sebe dostatočne nepracuje, dovoľuje dominovať svojmu vedomiu. A vedomie v tom momente zamieňa cieľ. Čiže vedomie má veľa túžob, napríklad zarobiť peniaze, urobiť kariéru, neviem, trebárs, rodinu založiť... Niekto sa chce stať veľkým športovcom, niekto – významným vedcom...

IM: Vedomie má jednu túžbu – jesť, a tie túžby vnucuje Osobnosti.

A: Je to spôsob... spôsob, ako jesť. Jeden zo spôsobov...

IM: ...manipulácie.

A: Áno, manipulácie. Ale veď človek sem prišiel s jedným cieľom – stať sa Nesmrteľným.

IM: Získať Život.

A: Áno, získať Život. Často sú chvíle, keď sa toto pochopenie... akoby stiera, mizne. A človek sa v  určitom momente začína zmietať. Je ako loď, ktorá stratila navigáciu. Čiže vyplával na more, ale kam plávať ďalej, nevie – kompas nefunguje (viete ako to býva, keď umiestnia magnet pod kompas a on sa točí na rôzne strany). Akoby loď je, akoby plachty sú nafúknuté, ale loď jednoducho nesie po mori hore-dolu a pokiaľ sa neobnoví toto pochopenie – aký je cieľ, dejú sa samozrejme rôzne veci...  

IM: Čo chce Andrej povedať? Preložím, aby ste tomu rozumeli... V skutočnosti mnohí ľudia, ktorí raz zažili skúsenosť pocitového vnímania, ako po predchádzajúcej relácii s tebou (pozn. red. – myslí sa tým relácia „ŽIVOT“ na ALLATRA TV), oni ucítili, pocítili. A vzniká túžba prísť k Bohu. Začínajú chápať a cítiť, že je to Pravda, že existuje Svet, ktorý je väčší než tento a existuje to, čo je za hranou  nášho vnímania. A tento ašpiračný proces je spravidla krátky, pretože vedomie "zatĺka", človek stráca cieľ. Aj keď tam napríklad ľudia chodia, do svojich chrámov, do svojich kostolov a podobne. Chodia... a zabúdajú, prečo tam chodia. Chodia sa porozprávať, chodia preto, aby zaujímavo strávili čas, ale zabúdajú, prečo prichádzajú. Zabúdajú, že tam idú kvôli komunikácii s Bohom.

T: To znamená, že sa nechávajú strhnúť niekde na ceste týmito návrhmi...

IM: Vedomie odvádza, z rozumu... Takto sa to porozumenie stráca.

A: Áno ... A jeden z nástrojov, povedzme pomocou ktorého vedomie presmerováva Osobnosť, kurz jej  pohybu – je lenivosť. Keď sa človek v určitom okamihu prestane duchovne rozvíjať, kdesi oslabí, prestane kontrolovať myšlienky, čiže pripúšťa v sebe nejaké túžby, šablóny, tak vedomie naberá silu. Tu dochádza k vážnemu konfliktu.

IM: Preťahovanie lana.

A: Áno. Ako Igor Michajlovič hovoril, že vedomie je, áno, tu skutočne vzniká otázka: kto bude, prepáčte za výraz, jesť? Teda bude jesť vedomie a úplne dominovať nad Osobnosťou, alebo predsa len Osobnosť, posilnená silami Allatu, bude držať vedomie na pevnej reťazi. A lenivosť je tiež jedným z nástrojov vedomia, keď je človek lenivý, aby analyzoval a pochopil, ako vedomie funguje. Jednoduchý príklad, ktorý sa dnes často opakuje, je, keď ľudia prídu a hovoria: "Mám také myšlienky, že to nestihnem, že to nemôžem". Ale existuje jednoduché odporúčanie – vezmi si poznámkový blok a zapisuj, čo ti hovorí vedomie. A existuje veľmi jednoduchý nástroj, keď počuješ tieto myšlienky, píšeš: "Moje vedomie hovorí..." a píšeš presne to, čo cituje. Vedomie hovorí: "Nemôžem sa dostať k Bohu"... No, podľa môjho názoru je všetko jasné.

IM: Ale však ono neklame...

A: Áno...

IM: Ono sa nemôže dostať k Bohu. Ono to ale iba vnucuje Osobnosti, ktorá sa tam dostať môže.

A: Áno. A tu je najdôležitejší moment, Igor Michajlovič správne hovorí, že ono, povedzme, "z chorej hlavy prekladá na zdravú". Teda ono v túto chvíľu hovorí Osobnosti, že "ja – to si ty a tebe sa to nedarí", čiže akoby mne. Ale ak viete, že je to len citovanie myšlienok od vedomia...

T: No, áno, že to hovorí a vysiela vedomie, ale vedomiu sa to nikdy nepodarí.

A: Áno. Čiže môžeme hovoriť o pochybnostiach, môžeme hovoriť o neistote, môžeme hovoriť, že nemáme skúsenosti. Ale to všetko sú výplody vedomia. Prečo? Ľudia hovoria: "Nemáme skúsenosti". A kto zabraňuje získavať skúsenosti? Lenivosť. A kto plodí lenivosť v človeku? Vedomie. To znamená, že vedomie, ak ho človek začne počúvať, ono naozaj, povedzme, vedie človeka inam.

A človeka vlastne nikto nedrží za ruky. V skutočnosti ho nič nedrží. Je úplne slobodný vo svojej voľbe. Ale preto, aby urobil túto správnu voľbu, musí skutočne vedieť, medzi čím má voliť...

V: V skutočnosti je to tak jednoduché, tak prirodzené. Ľudia prestávajú počúvať hlas vo svojej hlave a začínajú premýšľať o tom, ako pomôcť inému. Ako sa hovorí, ak cítiš, že ti je zle, nájdi niekoho, komu je horšie a pomôž mu – tebe samému sa uľaví.

IM: Predtým používali trochu inú praktiku – prostredníctvom disciplíny, vzájomného rešpektu. Aspoň elementárne – porozumenie, aspoň na úrovni vedomia – chápanie, ale aj dodržiavanie tohoto. Teda vedomie sa pokúša niečo vnútiť, napríklad ako hlas v hlave (áno, tí samí "herci")... Odmietaj ho. Vedomie hovorí jedno a ty – nie, iné. A pociťovanie toho iného tiež viedlo práve k pocitovému vnímaniu toho, čo majú spoločné. A takouto cestou ľudia tiež postihovali. Vo všetkých náboženstvách to je, len cesty sú trochu rôzne.

V: Áno, všetko začína od sebadisciplíny. Potom je to všetko... keď sú ľudia v kolektíve, tak chápu, že keď každý robí svoju časť, celkovo všetko v kolektíve vedie k dobrému.

IM: No, tu je kľúčový moment: všetko začína predovšetkým od sebadisciplíny. A o tomto hovorili vždy a stále, nech by sme vzali kohokoľvek (kto sa tomu skutočne venoval, šiel po ceste, ale nerozprával o tom a nechvastal sa na každej otočke) – všetko začína iba od sebadisciplíny, iba človek sám môže prísť k Duchovnému Svetu s naozaj vrúcnou túžbou... A najzaujímavejšie je, že sme prerušili Andreja, to je nečestné.  

A: To je v poriadku, ja len... tiež taký zaujímavý... taký živý okamih. Proste ho ozvučím, neviem, možno to vystrihnete, či nevystrihnete tieto zábery z filmu... Veľmi zaujímavé... Na pocitovej úrovni som si uvedomil, že hovorím správne veci, ale na inej vlne... To je zaujímavé, že akoby hovorím správne veci, odhaľujem šablóny vedomia, ale cítim, že je to akési ach... a prechádza to na inú vlnu a... nejako tak... no, všetko je to také zaujímavé. Existuje spoločný prúd, ale to, čo hovorím v tomto prúde, to akoby...

IM: Toto určite nie je k programu, Andrej.

A: Pochopil som. Nie, no... môžem, samozrejme, ďalej... Ale jednoducho, aby to nezrážalo, no teda viete, prebieha to... ach...

IM: Rozumiem, ale toto sem nepatrí.

V: Vedomie skutočne nechápe... Nemôže pochopiť. Je konfigurované len na získanie poznatkov o trojrozmernom svete. To je všetko. A čo leží mimo trojrozmernosť, vedomie nie je schopné pochopiť. A ešte taký moment, keď človek začína, pokúša sa pochopiť, čo je to duchovnosť, tak pre človeka to môže byť kultúra, môžu to byť nejaké tradície. Skutočne, aby sme pochopili, čo je to Duch, čo je to matéria, aby sme ich mohli vymedziť a pochopiť, čo je to zač, čo sú to hlboké pocity...

Duchovnosť – to je predsa predovšetkým chápanie, že existuje svet materiálny a je Svet Duchovný (Svet hlbokých pocitov), to, že človek je schopný pochopiť, precítiť a nakoniec sa stať obyvateľom toho sveta. Naozaj to nie je ťažké. Stačí len uplatniť vlastné chápanie a naozaj trpezlivosť, vytrvalosť. Potom  človek toto všetko chápe, je to všetko prirodzené.

T: No, Voloďa, súhlasíš, "uplatniť vlastné chápanie" – práve toto často vedomie využíva v hlavách ľudí a vytvára zmätok. A ty poznáš tieto príklady. Duchovnosť – to je Život Duchom tu a teraz. Ale vedomie ako protivník všetkého duchovného sa vždy nebadane pokúša uplatniť nejaké svoje vlastné chápanie duchovných Znalostí. Igor Michajlovič napríklad spomínal východné vyjadrenie: "Buď človek prijíma Pravdu aká je a mení seba v súlade s Ňou, alebo mení Pravdu v záujme svojich nízkych vášní, robiac z nej lož“. A vo výsledku ľudia prekrúcajú Znalosti.

V: Áno, veľmi často sa to stáva. Skutočne, nejako podľa skúsenosti... najprirodzenejší stav človeka – to je stav šťastia. Veď je nepohodlné žiť v nejakých všedných každodenných hádkach, škriepkach, no nie je to pekné, nie je to komfortné. A najprirodzenejšími sú normálne ľudské vzťahy: dobré susedské, dobrotivé. Je to chápanie toho, že druhý človek – je rovnaký ako ja. Má rovnakú dušu ako ja. Vlastne nás nemá čo rozdeľovať. Je to chápanie toho, že celý svet je – jednotný, je jednotný v Duchu. Ale matéria, vedomie rozdeľuje.

T: Voloďa, ale môžeš byť konkrétnejší, na osobných príkladoch duchovného formovania, už z pozície praxe: keď viem, čo volím, nakoniec... to už nie je teória, ktorú som prečítal v knihách, už to nie je  teória, ktorú som zhromaždil na všetkých cvičeniach, ktorú som si vypočul z programových záznamov.  Podeľ sa, prosím, o svoje praktické skúsenosti...

V: Pre mňa sa stalo kľúčovým momentom pravdepodobne práve to, že som videl príklad pred sebou. To bolo prvé, pretože som videl, ako ľudia môžu ovládať sami seba, zvládnuť rôzne situácie. Boli aj  príklady, ako postupovať v živote. Príklady jedny, príklady druhé. Začal som si klásť otázku: "Ako môžem reagovať?" To jest v konkrétnej situácii. Prvá vec, ktorú som začal pozorovať – a prečo reagujem na ľudí takto?

Mal som jeden jasný príklad... Patologicky neznášam opilcov. No a idem raz v jednom autobuse, autobus bol viac-menej plný. Nastupuje do neho namazaný človek. Prvým pocitom bolo také – neprijatie. Ale tento človek sa usmial a začal citovať poéziu. Pre mňa to bolo šokom – on robil také veci, hovoril s takým citom, bolo to ohromujúce. Pochopil som, že musím rozmýšľať úplne inak, no aspoň na tohto človeka inak reagovať. Pretože som v ňom uvidel "skutočného človeka", nie toho, ako som si o ňom myslel. Čiže vo mne je ten, kto rozmýšľa zle, ale rozmýšľa úplne nesprávne. On nehodnotí človeka takého, aký je, ale vidí iba obraz pred sebou. Tak on recitoval určite nejakých dvadsať minút, kým sme cestovali autobusom a neprestával. Bolo to s citom, bola to poéma. A pomyslel som si, "Počkaj... no veď ja zatiaľ také neviem, nemám natoľko rozvinutý intelekt. Ukazuje sa, že v človeku je niečo hlboké, to, čo ho rozochvieva a on to môže odovzdať. Otázka: Prečo reagujem tak a nevidím skutočný obraz?"

Začal som hľadať... No, totiž, hľadal som v rôznych smeroch, aj v náboženských, aj všade. A potom som sa začal venovať východným bojovým umeniam. Stretol som ľudí, ktorí sa vedia ovládať. Tu sa začalo moje pochopenie, kam sa posúvať a ako s tým pracovať. Potom naše rozhovory o rôznych motívoch správania, o tom, ako možno reagovať, čo je to vlastne "človek", z čoho je zložený a prečo tak reaguje, čo je to vedomie... To sa stalo pre mňa východiskovým bodom toho, čo treba študovať. Išiel som, začal som sa prehrabávať v knižniciach, zoznamovať sa trochu s jogou, so psychológiou. Potom sme to všetko začali overovať na sebe. Pretože... no, to je život: keď sa v živote uplatňujú znalosti, vtedy chápeš, že to funguje, že je to skutočné a možno s tým pracovať.  

Tých "hrablí, na ktoré som stúpal" bolo veľmi veľa. Rovnaké  elementárne nechápanie svojej podstaty. Chýb bolo skutočne veľa. Keď som v sebe svojho času nespozoroval momenty závisti a chcel som akési materiálne zabezpečenie. No, samozrejme, že som sa dostal do situácie, v ktorej som bol donútený... realizovať to, čo... Ako sa hovorí, urobil som všetky chyby, ktoré len mohli byť.

Každá situácia – to je skúsenosť. Treba sa v sebe vyznať. Vlastne, to bolo moje prvé uvedomenie, že treba prijať zodpovednosť za seba, za svoj život a za svoj duchovný rozvoj.  Začal som pracovať s meditáciami, s duchovnými praktikami. A tu som pochopil, kde môžem nájsť ten stav pokoja, ten stav nejakého vnútorného šťastia, v ktorom nič viac netreba. Netreba sa snažiť o nejaké dosiahnutie, ono už je. Je vnútorný stav pokoja. Je vnútorný stav nejakého duchovného povznesenia. A práve to som našiel v praktikách.

To je všetko, potom som s tým začal pracovať. Stalo sa to mojim vnútorným stavom. Postupne... ešte boli pády, boli vzostupy, ale toto sa už stalo tou hviezdou, ktorá ukazuje cestu, tou nitôčkou, za ktorú som sa zachytil, spomenul si, že "áno, toto je". Získal som nejaké skúsenosti. To mi dalo príležitosť hlbšie študovať túto vedu. Vlastne toto je to, čo mi pomohlo osobne.

A keď som uvidel, že to možno dosiahnuť samostatne – prosím, ukázalo sa to jednoduché. Len je potrebné vložiť do toho nejaký vnútorný zámer (to nie je túžba, ale skôr zámer) a úplne kľudne s tým pracovať. A potom neskôr, keď sa v živote objavili také momenty, bolo ich už možné úplne pokojne riešiť. A s pozície pokoja už vidno, odkiaľ prichádza situácia, kde som vložil pozornosť, prečo sa situácia tak rozvinula, kde zapracovala nejaká moja šablóna. A všetko sa začalo riešiť normálne, to znamená, že situácie sa začali vyrovnávať. A vzťahy s ľuďmi sa stali viditeľnými: kde začínajú a ako ich čo najlepšie uskutočniť, ako čo najlepšie spolupracovať. Vzťahy s ľuďmi sa začali urovnávať. To je všetko, práve toto sa stalo počiatkom takpovediac môjho formovania na tejto ceste.

T: Dobre, ďakujem. Andrej a ty? Podeľ sa, prosím, o svoje praktické skúsenosti.

A: Áno, naozaj existujú také skúsenosti. Keď som narazil na znalosti, pochopil som, že som nevedel o svojej dvojitej podstate. Nechápal som, že sú vo mne dve podstaty, ktoré takpovediac bojujú o moju pozornosť. A práve tento moment sa aj stal kľúčovým. Začal som sa venovať skúmaniu jednej aj druhej podstaty, teda Živočíšnej podstaty a Duchovnej podstaty, alebo povedzme, dobrej sily vo mne a zlej sily vo mne. Čo ma motivuje k aktivácii týchto síl? Čiže ako fungujú, prečo sa niekedy hnevám a niekedy nehnevám?

T: A môžeš to, prosím, na nejakých osobných príkladoch, na skúsenostiach, ktoré budú užitočné pre ostatných ľudí?

A: Teraz sedím a snažím si spomenúť. Zdanlivo sa veľa vecí sa stalo, ale čo sa teraz tak vynára... No, budem hovoriť, ako to je... To najväčšie, čo ma postavilo na túto cestu, bola predsa túžba Žiť. Keď už som začal vážne pracovať na sebe, tie momenty, ktoré sa stávali v živote, takpovediac v neviditeľnom svete, tieto situácie mi dodávali porozumenie a rozlíšenie, že ľudský život sa na jednej strane zdá byť jednoduchý, ale na druhej strane – veľmi zložitý a veľmi cenný. Prečo? Pretože v ňom musíte byť veľmi, veľmi dôslední. Jeden nesprávny krok môže viesť k nezvratným dôsledkom.

Prvou chybou bolo (mal som aj takú chybu) – že v hlave vznikajú myšlienky, že v záujme duchovného rozvoja treba zanechať prácu, treba opustiť sociálny systém, v ktorom sa nachádzaš, treba odísť niekde do hôr alebo do lesa ako pustovník a venovať sa tam duchovnému rozvoju. Je to obrovská chyba, s ktorou som sa tiež stretol. Prečo? Pretože tieto myšlienky pochádzajú z vedomia. Naopak, pokúšajú sa odstrániť človeka z toho prostredia, kde bude najužitočnejší a jeho rozvoj bude najefektívnejší. Veď pozrite, v lese niet ľudí, s ktorými, povedzme, nám je nekomfortne a my nemôžeme prísť na to, prečo je to nekomfortné? Veď ľudia sú pre nás zrkadlami, nie? To znamená, že ak ma niekto v určitom okamihu dráždi, tak je to predovšetkým vo mne, sú to nejaké nespracované veci vo mne. V lese také zrkadlá neuvidím.

Keď som sa už venoval praktikám, pochopil som, že tento svet je agresívne naladený voči ľuďom, ktorí to robia a aj vôbec voči ľuďom. Tento svet chce ľudí rozdeliť, aby boli v spore. A nedávno sa stala taká zaujímavá situácia... Napríklad, prišiel som po nočnej meditácii, komunikujeme s chlapcami a mám taký vnútorný pocit... akoby mi dali niečo cenné, ale ono to ešte akoby nie je vo mne, ale je to vedľa mňa.  Začínajú sa diať zaujímavé situácie. Stretávam prvého človeka, a on mi z cesty položí takú otázku, teda to ani nie je otázka, ale, povedzme, istá inštrukcia k činnosti v dosť takej agresívnej, emocionálnej forme. Myslím si: "Kľud!" A kladiem si otázku: "Čo sa deje? Prečo je tento človek voči mne tak agresívne naladený?" A on mi hovorí, vraj, musíš urobiť to a tamto... A ja si myslím: "Oh, nejaký zaujímavý dialóg, ale skôr nejaký monológ".  A odpovedám tomu človeku: "Áno-áno-áno..." a odchádzam a chápem, že sa vo mne začína objavovať akési nie veľmi dobré chvenie. A chápem, že to cenné, ktoré som získal, to môže odo mňa teraz odísť.

Ďalšia etapa. Odchádzam a chápem, že s týmto človekom teraz netreba komunikovať, v žiadnom  prípade nemôžem prejsť na emócie. To znamená, že v žiadnom prípade sa nerozčuľovať, že so mnou hovorí emocionálne... Už-už odchádzam a tu pribieha úplne iný človek, pozerá mi do očí a pýta sa: "Si v poriadku?!" Stojím a hovorím: "Áno... V poriadku...". Vzďaľujem sa od neho a rozmýšľam: "Tak, musím odísť", pretože chápem, že som na pokraji... A z jednej strany akoby všetko chápem, ale cítim, že môžem prehrať a preto sa mi nechce hrať na hrdinu. To je mimochodom jedna zo šablón, toho typu, že "ja zvládnem všetko, som chlapík"... Chápem, že je lepšie odísť. Sadám do auta, odchádzam z miesta a odrazu zvoní telefón: dovoz vody. Hovoria mi: "Objednali ste vodu...". Hovorím: "Neobjednával som vodu"... Jednoducho hovorím tak kľudne...

V: Systém sa zapojil.

A: Áno... Hovorím: "Ja som vodu neobjednával". Okamžite mi prichádza myšlienka, kto objednal túto vodu. Volám človeku a hovorím: "Počúvaj, objednával si vodu?" Povedal: "Áno, objednával som vodu". Ale v tej chvíli som už odtiaľ odišiel a hovorím: "A ty chápeš, že tam už nie je nikto, kto to prevezme? A kde si?" Odpovedá:" Som na seminári". A zrazu chápem na vnútornej úrovni, že mi do rúk, pravdaže hypoteticky, akoby dávajú "nabitú pištoľ" a hovoria: "Teraz môžeš tomuto človeku všetko povedať..."

V: Ponúkli ti nejaké podráždenie, aby si sa nahneval...

A: Áno. Teraz mu môžeš povedať, že "ako to mohol, že vodu objednal a sám odišiel, nikoho neupozornil" a všeličo také. A chápem, že systém mi do rúk jednoducho vložil "zbraň" a mne stačí iba "stlačiť spúšť". A chápem, že celá táto sila teraz pôjde práve do tohto človeka. A ja sám chápem, že to nemôžem urobiť, to znamená, že mu nemôžem emocionálne odpovedať. Hovorím: "Áno? No dobre, zariadime to. Nič sa nedeje, všetko je v poriadku, vymotáme sa"... A zas mi volajú z dodávky vody a ja sa začínam pred nimi ospravedlňovať. Hovorím: "Chlapci, prepáčte prosím, zabudli sme na to a odišli". Zdanlivo mám aj pravdu, že? A táto situácia ku mne akoby nemala priamy vzťah a podľa logiky vedomia mám všetky argumenty, aby som povedal človeku svoju mienku, aj ľuďom vysvetlil, že ja som vodu neobjednával a vôbec, prečo mi volajú. Ale požiadal som o prepáčenie: "Je mi ľúto", – hovorím, "tu je telefón človeka, ktorý to má na starosti. Porozprávajte sa prosím s ním, on všetko zariadi".

A cítim, ako v istom okamihu tá blaženosť, ktorá bola okolo mňa, ako... vošla do mňa. Teda celú túto dobu, niekoľko hodín bola hra o tú vnútornú silu, či ju premrhám na pýchu, alebo nie. Veď v podstate to je pýcha. V akom zmysle pýcha? Človek so mnou emocionálne rozpráva. A čo mám robiť ja? Zareagovať alebo nie, odpovedať rovnako, povedať mu: "Prepáč, prečo sa tak so mnou rozprávaš?", alebo jednoducho mierne odísť, nič nepovedať? A takéto situácie nás učia. Sú to malé výukové programy, pomocou ktorých chápeš, čo skutočne je táto vnútorná sila a ako to všetko funguje, ako v týchto okamihoch funguje systém, akými spôsobmi. Ale takmer vždy hrá na pýche.

Čiže v určitom okamihu som si začal uvedomovať hodnotu síl Allatu, hodnotu síl, ktoré Osobnosť potrebuje pre svoj duchovný rast. Človek je schopný cítiť vstup síl do seba, dostal takú schopnosť. A práve mnohoročná skúsenosť kontaktu s Poznaním a skúsenosť s určitými stupňami duchovnej slobody, umožňuje urobiť túto voľbu. Teda chápem, že ak teraz budem postupovať podľa šablón vedomia, stratím tú silu, ktorá mi pomôže byť nad vedomím, alebo, povedzme, byť...

V: ...viac živým.

A: ...viac živým, áno. A tento stav a pochopenie, čo je to byť Živý a čo je to byť v otroctve u vedomia , čiže byť mŕtvym, to je práve tým stimulom, ktorý dovoľuje prijať rozhodnutie. Teda, hrubo povedané, ponúkajú mi brániť ego vedomia pomocou mojej životnej sily. Ale ja s tým nesúhlasím.

T: No, to je samozrejme dobré. Ale otázka je tu v inom, pretože v tomto prípade bola spúšťacím mechanizmom práve myšlienka od druhotného vedomia, že "so mnou to neodsúhlasili". Keď si účastník týchto iluzórnych hier vedomia, tohto boja medzi prvotným a druhotným vedomím, "boja o korunu", tak, žiaľ, ako Osobnosť nevidíš, čo sa v skutočnosti deje... V tejto situácii je všetko oveľa jednoduchšie. Vedomie – áno, ono rado robí z komára somára, rado nafukuje situáciu, z ničoho robí akúsi emocionálnu udalosť. A v skutočnosti je v tomto prípade ohlásených oveľa viac šablón vedomia, ako bolo urobených záverov.

V: Znova, toto je vnútorná sloboda, chápanie, že môžem voliť tak, alebo inak, zvoliť nejaký spôsob činnosti. Vtedy to pomáha veľmi silno. A predovšetkým je to poznanie a skúsenosti, keď s tým začínaš pracovať. Takéto veci sa veľmi často stávajú. Vždy existuje nejaký moment, keď robíme voľbu. Ona vždy existuje. Iba človek najčastejšie tento moment prepúšťa a koná podľa šablón.  

Pochopenie toho, že v akejkoľvek situácii sa môžeme včas zastaviť, zavčasu prijať nejaké adekvátne rozhodnutie, nám dáva možnosť kontaktovať sa s každým človekom, normálne riešiť každú situáciu, aj konfliktnú.

 

A: K tej téme, o ktorej hovorí Igor Michajlovič... Práve lenivosť a povrchná znalosť systému vedú k tomu, že si ľudia začínajú priať to, čo sa priať nemôže. Systém nespí a pracuje cez blízkych. Teda som chcel povedať, že jeden zo spôsobov, kedy sa narúšajú nejaké vnútorné vzťahy s ľuďmi, prvé, čo treba, je – v žiadnom prípade neobviňovať človeka a nie je dôležité, či máš alebo nemáš pravdu, treba ho aspoň v mysli požiadať o odpustenie. Veď čo s ním robíme v myšlienkach pomocou vedomia? Hádame sa a dokazujeme svoju oprávnenosť, že máme akoby pravdu, ale niekto iný ju nemá, alebo sa urážame... Je to v prvom rade zvyk a nedostatok skúseností.

 

V: Skúseností a pozornosti... Pochopenie seba samého.

A: Pracujúc na sebe som kedysi prijal pravidlo, že v hlave sa s nikým nerozprávam. Veď viete, často sa stáva, keď s človekom došlo k akejsi situácii, možno konfliktnej, možno nejakej inej a my sa v hlave s týmto človekom rozprávame, niečo mu dokazujeme. Alebo sa nám iba udialo niečo dobré a my v hlave čosi modelujeme, ako k niekomu prichádzame a vyprávame to. To sa v žiadnom prípade robiť nemá. Prečo? Pretože v našej hlave vstupujeme do dialógu, prepáčte, s našim vedomím. Pre naše vedomie je to veľmi zaujímavé. Prečo? Pretože takéto dialógy s vedomím často prebiehajú v emocionálnej sfére. Emócia je vodičom Živočíšnej podstaty v človeku. Svoju silu, nevyhnutnú pre duchovný rozvoj, presmerovávame a odovzdávame vedomiu. Čiže takto kŕmime vedomie, posilňujeme toho, kto nás potom bude zotročovať...

 

Časté sú prípady, rozšírené v počiatočnej fáze praktizovania, keď prichádzajú takéto myšlienky: "Nedarí sa mi duchovná praktika". To teraz vedomie hovorí o sebe. Ale to tak aj je. Avšak vedomie robí zámenu, hovorí to akoby od Osobnosti. To znamená, že ak človek zabudne, že on myslieť nevie a hlas v hlave mu nepatrí, tak toto všetko prijíma ako svoje a začína do týchto slov vkladať silu svojej pozornosti.

Aby ste tomu rozumeli, najprv musíte začať, prepáčte, jednoducho študovať svoje vedomie, čiže ho pozorovať. Ku tomu v princípe potrebujete iba zápisník a pero. Dnes už chápeme, že ľudská Osobnosť – nevie myslieť a nevie prežívať emócie. Osobnosť iba pociťuje, čiže Osobnosť sa nemôže ani hnevať, ani sa urážať, ani závidieť. Ona – cíti. Keď si túto skutočnosť uvedomíme, je s tým veľmi jednoduché pracovať. Poznámkový blok, pero a iba zapisujeme tie myšlienky, ktoré pozorujeme vo svojej hlave.

Naše vedomie veľmi rado predpokladá. Povedzme, jednoduchý príklad. Komunikujeme s človekom, on sa nejak inak pozrel a komusi vo mne sa zazdalo, že sa na mňa urazil. A čo mi hovorí vedomie: "On sa na teba urazil, pretože sa..." a začína vymýšľať prečo a z akého dôvodu. Beriem zápisník a píšem: "Vedomie mi hovorí, že človek sa na mňa urazil, pretože..." Pristupujem k tomuto človeku a hovorím: "Prepáč mi, prosím, vznikla taká situácia. Povedz, prosím, je to tak?" On hovorí úplne opačné veci, že sa to ku mne vôbec nevzťahuje a to on má nejaké momenty... Ale v tom okamihu som ja, povedzme, že po  upustení bdelosti, dovolil svojmu vedomiu vzniesť tieto predpoklady. A takýchto situácií sa k dnešnému dňu nazbierala kopa. .

V: Predsa len si to vzal a preveril.  

 

A: Áno, treba to rozhodne preverovať. Teda prečo je nutná katarzia a prečo treba komunikovať a hovoriť to, čo sa deje vnútri? Pretože tak môžeme zistiť pravdu. Vedomie rado domýšľa kto si čo myslí, kto čo robí a človeku (Osobnosti) akoby neustále predkladá tieto teórie. A pretože to človek začína počúvať, začne v jeho živote vznikať veľmi veľa problémov, pretože sa riadi domnienkami  a predpokladmi.

Veľmi zaujímavé momenty sa dejú pri katarzii. Prečo? Prichádza úľava. To je prvá vec, ktorá sa udeje, po prvé, tento hlas v hlave zmĺkne a súčasne prestáva dialóg, okamžite. Situácie sa riešia pokojne a prichádza nové pochopenie. Prichádza k pochopeniu, že ešte existuje pôsobenie na toho človeka. Teda fakticky sa často tieto rozhovory, dialógy v hlave, odohrávajú povedzme nielen u mňa, ale aj u toho, s kým to robíš v myšlienkach. Prečo? Pretože ak medzi ľuďmi existuje nejaké tajné zamlčiavanie, alebo sa ľudia neotvárajú v tom zmysle, čo im hovorí Živočíšna podstata, dostávajú sa do týchto slučiek a pascí vedomia. Čiže systém im vnucuje jedny a tie isté myšlienky, nasmerované na vzájomné rozdelenie. Veď najdôležitejšia úloha systému je – rozdeliť ľudí. A rozdeľuje ich pomocou myšlienok, teda nás v myšlienkach nalaďuje jedného proti druhému. Aby sme tomu zabránili, jednoducho  sa musíme zjednocovať, nech by sa dialo čokoľvek. A aby toto zjednotenie bolo jednoduchšie, duševné a ľahké, musíme v sebe odhaľovať myšlienky Živočíšnej podstaty.

V: Však aj v článkoch, aj v knihách je napísané, že sila systému je tajnom pôsobení, v tom, že ho nevidno.

A: Áno. A keď som si všimol tento dialóg v hlave, alebo v nejakom okamihu túžbu vo svojom vnútri komusi čosi povedať, jednoducho som ich zastavil. Jednoducho som si povedal: "Stop. Koniec, nekomunikujem". Alebo existuje ešte jeden veľmi dobrý spôsob (je to samozrejme jeden z najlepších spôsobov), ak je to váš známy, zavolať mu a povedať: "Vieš, teraz vo svojej hlave s tebou hovorím a rozprávam ti to, to a to", alebo "Ja sa teraz v hlave s tebou hádam kvôli tomuto problému".

V: Tieto hádky začínajú predovšetkým vo vnútri a potom sa to vylieva von. Ak si nedovolil tomuto konfliktu rozvinúť sa ani vo svojej hlave, ani vonku – všetko sa pokojne vyriešilo, niet žiadnych konfliktov.

A: Chcem mimochodom uviesť jeden z takých dosť zábavných príkladov. Sme mnohonárodnostné hnutie, sú tu ľudia rôznych národností. Tak nejak došlo k zábavnej udalosti. Mám známeho – predstaviteľa kaukazských národov. Priatelíme sa, komunikujeme v našich aktivitách. A v istom momente si v sebe všímam zvláštnu reakciu na nejaké jeho činy. Teda ma zrazu začína vnútri dráždiť, niekomu vo mne sa nepáči, ako sa správa, ako niečo hovorí... A chápem, že to tak nemôže byť.  Stretávam sa s ním a hovorím: "Počúvaj, prepáč prosím, môžeš na minútku? Musím s tebou hovoriť. Rozumieš, mojej Živočíšnej podstate sa nepáči, čo ty robíš. Nechápem, prečo sa to deje, neviem... ".

Pozerá na mňa takými veľkými očami a hovorí: "Vieš, už tri dni mi Živočíšna podstata hovorí, že nemáš rád zástupcov kaukazskej národnosti". Dokážete si to predstaviť? Dokonca som nemal žiadne takéto myšlienky! Čiže mne rozpráva z pozície mojich šablón, mojej pýchy, ale jemu hovorí, že ja som sa kvôli čomusi začal k nemu správať nedobre preto, že je zástupca inej národnosti.

Keď sme sa o tom porozprávali, samozrejme sme sa zasmiali. Hovorím: "Ospravedlň ma, prosím, možno že robím niečo zle. Nechcem sa s tebou ani hádať, ani nadávať. Chcem, aby sme boli priatelia. Chápem, že je to systém, že on nás chce rozdeliť, chce, aby sme sa navzájom pohádali a všetko ostatné...".

Tak sme sa porozprávali, potom sa vôbec ani myšlienky neotáčali smerom k nejakým urážkam, nieže k urážkam, dokonca ani k žiadnym nárokom. A prečo? Pretože v tej chvíli som si uvedomil, že keď som prišiel a požiadal o odpustenie (čiže zdalo by sa, že niet za čo), systém neočakával, že dôjde k takému obratu udalostí. Teda myslel si, že naopak, dôjde opäť k prejaveniu pýchy, možno nejakého mužského súperenia. Systém na tomto rád hrá (alfa dominancia u mužov, rovnako u žien, čiže také veci). Ale tam bol tento otvorený dialóg a úprimná túžba nepritakávať systému, teda úprimná túžba nepodporovať ho. Viac sa systém, prinajmenšom k dnešnej chvíli, ani nepokúsil podsúvať tieto myšlienky. Čiže došlo k takému zjednoteniu...