Živý rozhovor s I. M. Danilovom — strany 166 – 177

Text relácie „Vedomie a Osobnosť. Od vopred mŕtveho k večne Živému“ v redakcii Anastasie Novych. (Vysvetlenie skratiek v texte: vedúca Taťjana  – T; Igor Michajlovič Danilov – IM; Žanna – Ž; Voloďa – V; Andrej – A)

10:01:06 - 10:38:09

 

T: To je veľmi zaujímavá a dôležitá informácia. A ty chápeš, ako šablónovito bude reagovať vedomie ľudí na to všetko. Veď, čo zvyčajne robí vedomie? Reaguje šablónovito, návalom kritiky a emocionálneho pobúrenia na všetko, čo je preň nové, čo preň samotné nie je výhodné. Len aby sa nezrútila jeho vláda nad človekom. Okrem toho je veľmi agresívne vo vzťahu ku všetkému Duchovnému. A dokonca aj keď si ľudia  vypočujú tieto Znalosti, vedomie ich bude atakovať.

IM: …Vedomie vždy kritizuje, najmä ak je niečo spojené so skutočnými Znalosťami. …Keď vedomie začuje niečo skutočne Duchovné, vždy sa postaví na zadné.

T: No áno, ak budeme vychádzať z pozície vedomia, tak o čom môže revať toto jeho Ego – Ja: „Len nedopusti, Satan, aby vedomie stratilo moc nad Osobnosťou!“ Ale nepovieš „nedopusť Pane“, pretože sa to nehodí k systému. Ten predsa, hovoriac  jazykom náboženstva, patrí Satanovi, teda smrteľnému.

IM: Áno, Prečo? Pretože pre vedomie je to nepochopiteľné, nikdy to nebude schopné pochopiť. Aj to, o čom teraz hovorím, u mnohých jednoducho vyvolá búrku vo vedomí, odmietnutie, až do takej miery, že budú chcieť vypnúť program. Ale zároveň, pretože je tu zmienka o tom, čo sa nachádza za hranicou chápania vedomia, systém bude mnohých pobádať opakovane počúvať, aj keď budú vo vedomí. Prečo? Pretože pre samotný systém je vždy zaujímavé spoznať niečo nové, aby získal nejakú moc. No, vždy sa usiluje byť ako Boh, preto sa nachádza v neustálom sebarozvoji. A on si tak myslí, mám na mysli systém, že ak sa mu podarí nejakým spôsobom zdokonaliť, že sa vyrovná…

T: Ale v systéme je všetko obmedzené.

IM:  Samozrejme, v systéme je všetko obmedzené. Ale znovu opakujem, aj to, čo vám teraz hovorím, môže vyvolať búrku rozhorčenia, pobúrenia vo vedomí mnohých ľudí, ktorí sa teraz  skutočne nachádzajú  v otroctve systému. To treba chápať.

A dokonca aj ľudia, ktorí majú ďaleko od toho, čo hovorím, môžu podrobiť kritike moje slová, no to je ešte jemne povedané. Aj keď sa ich to zdanlivo netýka, vypočuli si to len náhodou. Ale zároveň to v nich môže vyvolať celý príval rozhorčenia. A prečo? No ak sa nad tým zamyslia, kto v nich je rozhorčený a prečo? Ak si myslia, že ich to nezaujíma, že sú nezávislí, všetko chápu a vedia, prečo ich to potom tak rozčuľuje? Prečo ich nerozčuľujú iné veci, ktoré sa dejú na tomto svete? Prečo sa nerozhorčujú nad tým, že ľudia sa navzájom zabíjajú, podvádzajú. Prečo nie sú rozhorčení z toho, že na svete je zlo? Jednoduchá otázka. A keď hovoríš o dobrých veciach – tak to znamená, „že je to pre teba výhodné“. Kto to hovorí vo vedomí ľudí? Premýšľajú o tom sami, alebo im o tom rozpráva systém? A opäť sú to obyčajné šablónovité postoje od systému. Všetko smeruje k čomu? Späť k takému obmedzenému chápaniu rôznych vecí. A hneď prevádzajú paralely s niečím.

T: No, áno, zdá sa že systém vytrhol fragment z rozhovoru a našiel v pamäti niečo viac alebo menej podobné. A nezáleží na tom, že jeho obsah je iný. Jeho hlavnou úlohou je rýchle to podsunúť a prehlásiť to za výsledok. A pretože systém to je „Dom Lží“, ako hovorili predkovia, nie je preňho dôležité, že výsledok je nepravdivý a podstrčený. Jedným slovom, umelý intelekt ráči chytráčiť. Je dobre, ak je operátor rozumný a okamžite identifikuje tieto chyby vo svojom počítači, sám odhalí, čo je čo. Ale ľudia  spravidla  nevnímajú, keď systém podsúva nepodsunuteľné – banálne vnímanie sveta cez šablóny vedomia.

IM: Banálne šablónovité myslenie.

T: Áno systém sám zotročuje, a preto človek, v ktorom dominuje vedomie, vo všetkých svojich konkurentoch vidí najmä zotročovateľov.  Si jednoducho prekvapený, keď stretávaš niektorých ľudí, ktorí ani nechápu čo hovoria, kto v nich diktuje, ako reagujú na spomínanú knihu „AllatRa“, na hnutie „ALLATRA“, na dobro, ktoré uvádzajú do života ľudia v rôznych krajinách sveta. A ty chápeš, ako sa vedomie z ničoho nič rozhorčí, ako sa bojí stratiť moc nad týmto človekom.

IM: Ale to sa rozhorčuje vedomie. Opäť platí, v kom sa rozhorčuje? V tých istých otrokoch systému. Systém je falošný, vždy klame. A v prvom rade klame človeka – Osobnosť. Jednoducho ho vykorisťuje. Ale problém je v tom, že ľudia nechápu, že nie sú tými, za koho sa považujú. To nie sú oni. Vedomie je nástroj, ale nie je to človek.

_____________

Videotext

Od vopred mŕtveho k večne Živému.

_____________

                                                                                                                                                                                                    T: Teraz ste, Igor Michajlovič, povedali, že vedomie – to je nástroj, a ja som si spomenula, ako jeden človek, keď hovoril o Znalostiach, presnejšie... jeho vedomie vytvorilo iný extrém: „Keďže mi vedomie bráni, keďže ma klame, tak dosť, nebudem ho rozvíjať“…

IM: No a takým spôsobom  sa vyrovnáme vedomím opici. To znamená, mať málo rozvinuté vedomie, byť dezorientovaný v prítomnosti a robiť to, čo ti prikazujú ostatní. Byť slabomyseľným, povedzme to tak. Je to sen mnohých šéfov: mať hlúpu, nechápajúcu, nevedomú spoločnosť.

IM: Vedomie, to je predovšetkým nástroj. Ak ti dám napríklad tupý nôž a poprosím ťa, aby si očistil zemiaky, bude sa ti s ním dobre čistiť? Nie, potrebuješ ostrý nôž. Každý nástroj by mal byť maximálne preverený a celý, dobre opravený. A vedomie je nástroj, ono musí byť rozvinuté. Čím máš širší obzor, tým viac chápeš, tým viac je v tebe založené, aby si pochopil túto trojrozmernosť. Otázka je, kto riadi tvoje vedomie? Je jasné, že ho vždy bude riadiť systém, je to jeho časť.

Ale opäť, druhotné vedomie (alebo nové vedomie), ovláda sa ťažko, ale dá sa ovládať. No v prípade potreby je možné ho ľahko ignorovať. A prvotné vedomie je ľahko cvičiteľné. Ak sa rozvíjaš ako Osobnosť, tak rozvinuté, dobre vycvičené vedomie je len nápomocné, to nie je na škodu. To neznamená, že bude vynaliezavejšie, sofistikovanejšie. Ver, že nech by si akokoľvek rozvíjal svoje vedomie, nebude sa môcť rozvinúť na úroveň, na ktorú je rozvinutý samotný systém, ono je len časťou tohto systému. Systém, ktorý má skúsenosť, povedzme miliardy rokov, ten už videl všeličo. Preto dobre rozvinuté vedomie uľahčuje pochopenie tohto sveta, zlepšuje komunikáciu s inými ľuďmi. Jednoducho, ak nie si lenivec, tak je to len na pomoc.

T: Áno, bolo to ťažké, keď si o tom nevedel. Ale teraz je situácia taká, že Znalosti sú, ale veľa ľudí ešte nemá praktické skúsenosti s prácou na sebe, preto neexistuje skutočná transformácia seba a spoločnosti.

IM: A tu je zaujímavý moment – transformácia spoločnosti. Transformovať spoločnosť sa pokúšajú všetci. Ale spoločnosť sa transformuje iba vtedy, keď ľudia začínajú transformovať seba. To je zásadný moment. Netreba sa snažiť pretvárať spoločnosť, ak si sa ty sám nezmenil.

T: Áno, je to tak. Ale ľuďom akoby chýbalo pochopenie zmyslu života. To znamená, že systém vnucuje nejaké hodnoty (kariéra alebo rodina, alebo nejaké hľadanie potešenia vo vonkajšom) a nabáda ľudí aby uverili, že práve toto je život, toto je tvoj údel, tvoj životný cieľ, že práve preto si prišiel na tento svet.

IM: Skutočne, v našom každodennom, povedzme, trojrozmernom  živote, rodina, vzájomné vzťahy v spoločnosti, kariéra – to všetko sú komponenty života človeka. Iná vec je, ako k tomu pristupovať a z akej strany sa na to dívať. Ľudský život je príliš krátky. A človek v ňom musí stihnúť všetko: aj rodinu založiť, aj zabezpečiť, a zároveň z toho vyplýva, že musí urobiť aj nejakú kariéru, lepšie ak je dobrá, aby bol všetkého dostatok – to všetko je nevyhnutné. Elementárne nevyhnutné pre prežitie v súčasných podmienkach.  

Otázkou je, čo prevláda v človeku, aký je hlavný cieľ jeho existencie, zmysel jeho života? Vedomie nám začína nahovárať, že zmysel nášho života je v pokračovaní rodu. A čím sa teda odlišujeme od akéhokoľvek zvieraťa?

Nakoniec, ak sa v princípe pozrieme na hlavný cieľ a úlohu hociktorého zvieraťa – je to pokračovanie jeho rodu. No, rozmnožil si sa , predĺžil si svoj rod, ale pre teba osobne to má aký zmysel? Prečo sa ľudia v starobe chvália, že toho v živote veľa urobili (práca plus rodina, vnúčatá a všetko ostatné), ale v očiach majú smútok? Pretože každý chápe, že to najdôležitejšie predsa len nestihol urobiť. A život – ten je veľmi krátky, neraz sme o tom hovorili aj v programoch, aj len tak, že život preskočí veľmi rýchlo, ako jeden okamih. V skutočnosti, akýkoľvek časový úsek, ktorý by si si určila, ubehne veľmi rýchlo: týždeň, rok. Je to taká rýchlo tečúca substancia. 

Zmyslom života človeka je spojiť sa s Duchovným Svetom. To u mnohých môže vyvolať také pobúrenie. Ale opäť, je tu taká nuansa, pobúrenie v čom? Vo vedomí. Prečo slovo  Boh, duchovnosť, alebo ešte niečo, u veľkej väčšiny ľudí vyvoláva vnútorné odmietnutie vo vedomí? A nech je to akokoľvek mrzuté – dokonca aj u kňazov. Pokiaľ je odetý v rúchu a vykonáva nejakú omšu, je naladený atď, všetkým rozpráva o Bohu. Ale keď zostane, ako sa hovorí, jeden na jedného, sám s Bohom, tak dokonca samotná myšlienka o tom alebo niečo také – a  ním to už lomcuje. To všetko prebieha vnútri: nie v zmysle duchovnej roviny vnútri, ale v zmysle – vo vedomí, v emóciách a všetkom ostatnom, pretože vedomie každého človeka je prakticky na 99% naladené proti všetkému duchovnému. To je fakt, to je pravda.

Ale máme, povedzme, určité zvyky, nejaké pravidlá hry v spoločnosti ako celku, že máme náboženstvá, k nim sa treba správať úctivo, existuje Boh, jeho si treba ctiť, treba si vážiť voľbu iných ľudí, vieru iných ľudí. Vďaka Bohu, že toto je. A to je tiež opodstatnené z nejakých dôvodov, ktoré dnes nebudeme rozoberať, nebudeme začínať s týmito otázkami, pretože u niektorých, opäť v ich vedomí, to nevyvolá nič iné, než agresiu.

Prečo sa to deje? Pretože vedomie každého človeka, ešte raz to hovorím, je naladené proti všetkému duchovnému. Je to jeho funkcia, to treba chápať a vedieť a vnímať to v princípe ako prirodzený jav. V každom náboženstve o tom veľa hovorili tí ľudia, ktorí skutočne šli k Bohu. Nehrali sa  a nepristupovali k Bohu ako k nejakému vykonávateľovi svojich túžob. „Pane daj mi to, daj mi tamto… Ak mi dáš, tak si dobrý Boh a ja v teba verím“.

T: Áno, vo vedomí je plno šablónovitých túžob, pomocou ktorých vedomie práve zotročuje človeka v takých… myšlienkach-stavoch, v stavoch „chcem“ alebo „chýba mi“, alebo v stave boja o moc, o dominanciu iba tvojho názoru…

IM: Pochopenie, čo je moc, je veľmi dôležité. Mnohým ľuďom vedomie hovorí: „Veď ty nebojuješ o moc. Akú ty máš moc. Takú prácu máš, nesnažíš sa, nerobíš kariéru. Ty naopak unikáš, vzďaľuješ sa od moci. Teba moc nezaujíma“. Tento človek o sebe zmýšľa, presnejšie, jeho vedomie mu to hovorí, že on je taký dobrý a neusiluje o moc, a zároveň začína diktatúra – v rodine, k svojim deťom, k svojim polovičkám, medzi priateľmi. Veď boj o moc prebieha neustále. Moc – tým sa nemyslí vládnuť národom alebo riadiť nejakú organizáciu či niečo také. Tu sa pod slovom „moc“ rozumie potlačenie jedného hmotného objektu iným, alebo pokus podmaniť si niekoho iného. A to sa deje neustále a všade.

T: To je veľmi zaujímavý moment, že ak v ľuďoch prevláda diktát vedomia...

IM: ...oni sa môžu spojiť opäť podľa záujmov. Ale bolo by skvelé, keby ľudia skutočne začali žiť aspoň podľa zákonov Svedomia a Cti. Aby sa zjednotili aspoň v tom, že sa prestanú hádať, bojovať, navzájom sa zabíjať, robiť si zle jeden druhému. Už toto je víťazstvo, obrovské víťazstvo nad systémom, nad jeho nariadeniami. Je to možné? Úplne. Vybudovať, ako sme hovorili, dobrý, šťastný svet, v ktorom môže človek dosahovať duchovné oslobodenie. Vytvoriť pre to podmienky. Je to v ľudských silách?  Je to v ich silách. Dá sa to uskutočniť? Je to nutné uskutočniť. Bolo by skvelé, keby na celom svete existovala skutočná sloboda bez akéhokoľvek zla a rozporov. Prvé, s čím treba začať – je čestnosť, čestnosť pred sebou samým. 

T: Áno, veď v podstate je to len práca na sebe a treba robiť všetko, čo je v tvojich silách, aby sa  v spoločnosti vytvorili také podmienky.

IM: Ľudí nemožno prinútiť,  je to voľba ľudí, to je sloboda ľudí. Dokonca aj keď sa celý svet, všimni si,  všetci ľudia na celom svete sa stanú  slobodnými a budú sa snažiť ovplyvniť jedného človeka, ktorý sa chce stať subosobnosťou, aj tak sa subosobnosťou stane. Prečo? Pretože je to sloboda jeho voľby. To je pravá demokracia, pretože každý si vyberá to, po čom túži.

Každá Osobnosť túži, je to jej prirodzený pud sebazáchovy… Osobnosť cíti, že existuje Nekonečný Svet – Duchovný Svet, ona cíti aj sily, aj všetky prejavy. Ale vedomie to popiera, tu to vedomie ľuďom bráni pochopiť. Ale opäť, kto bráni človeku vkladať silu svojej pozornosti do svojho duchovného rozvoja alebo do materiálneho smrteľného? Nikto... Len on sám si vyberá. Sloboda voľby. A to, že systém odvádza, to je právo človeka ako Osobnosti: všímať si alebo nevšímať týchto hercov svojho vedomia. 

Posledná bitka prebieha v človeku od narodenia do smrti. Výsledok bitky, tohto Armagedonu, človek zožne potom, keď mu prestane biť srdce. A to je pravda. Zmysel je v tom, že pokým telo žije a srdce bije – musíš začať Žiť. Keď srdce prestane biť, už žneš výsledok. Potom sa už nedá nič napraviť. A nikto ťa neodmodlí a nikto ťa nespasí. A to je pravda.

T: Áno a tu je ďalší moment pre pochopenie… A môže vôbec ľudstvo v globálnom meradle poraziť systém ako nepriateľa v chápaní kategórií vedomia, keď sa napríklad všetci ľudia na planéte spoja?

IM: Ľudstvo systém poraziť nemôže, pretože celý systém ďaleko presahuje hranice ľudstva, v rámci ktorých ho chápeme, ale začneme odtiaľto. Systém nie je ohraničený určitým počtom ľudí na určitej planéte. Je oveľa rozsiahlejší a zahŕňa celý hmotný Vesmír, povedané jazykom fyziky, až do šiestej dimenzie – to je to, čo je systém. Preto si možno robiť ilúzie a snažiť sa poraziť systém. Ale najlepšie je poraziť ho vo svojom vnútri, prestať byť jeho otrokom. Toto je hlavný cieľ.

Napríklad aj keby sa všetci ľudia spojili, a opäť, ak ich zjednotenie bude na úrovni vedomia, tak len posilnia samotný systém, nič viac. Ak sa však ľudia duchovne otvoria, budú sa rozvíjať a ich zjednotenie bude na duchovnom, pocitovom vnímaní so Svetom Bezhraničným a Nekonečným, potom sa celá moc systému stane celkove menšou než najmenšie, čo len môže byť.

T: Ako sa hovorilo v dávnej minulosti, všetko sa redukuje do čiastočky Po. Igor Michajlovič, pred časom ste nám pre pochopenie zaujímavo hovorili,  že v podstate samotný systém nemá žiadny obraz, pretože systém sám o sebe – to sú stacionárne čiastočky Po, pokiaľ hovoríme jazykom fyziky ALLATRA. Systém len vyvoláva vznik  obrazov, ale samotný systém je nič.

IM: Všetko, čo je konečné – je bezvýznamné – je to nič.

_____________

Videotext

Od vopred mŕtveho k večne Živému.

_____________

 

T: Igor Michajlovič, už sme sa v relácii neraz zmieňovali o škodlivosti mágie. No ak sa pozrieme na súčasný svet, vidíme, že ľudia dostatočne nechápu čo je to mágia od systému a čo stvára ich vedomie v každodennom živote. V skratke porozprávam, ako napríklad predtým uvažovalo moje vedomie, keď som počula o tejto téme. Že mágia sa ma určite netýka: nie som žiadny extrasenzorik, ani veľký veštec, žiadny mág, ktorý vykonáva nejaký rituál, ani baba-jaga, ktorá v kotle varí žaby  a lieta na metle. Pretože pre moje vedomie je mágia – kúzelník z rozprávky alebo fakír z cirkusu, šaman z filmu. Sú to nejaké obrazy, kúzla, ktoré som videla vo filmoch, alebo som o nich v detstve čítala v rozprávkach, keď sa niečo zjavuje z ničoho. Ale celá táto mágia sa netýkala môjho života. Jednoducho som to chápala tak, že mágia – to sú všetko akoby rozprávky – a toto tu je  „skutočný život“.  Tak nesprávne premýšľajú mnohí. Igor Michajlovič, povedzte nám prosím, čo je to mágia k každodennom živote človeka.

IM: Tak, čo sa týka mágie… Mágiu používajú ľudia v bežnom živote veľmi často a ani si to nevšimnú. Keď človek niekoho preklína, keď niekoho nenávidí a praje mu niečo zlé, to už je súčasť mágie. Treba to vedieť a rozumieť tomu. Keď človek prichádza kvôli kontaktu s Bohom do nejakého chrámu a prosí o zdravie svojho tela alebo niekoho z rodiny, či jemu blízkych ľudí – to je tiež mágia. Keď človek prosí o bohatstvo alebo vyriešenie nejakého problému v materiálnom svete – tiež je to mágia. Všetko, čo sa týka splnenia akýchkoľvek ľudských želaní v trojrozmernosti, opäť takých, ktoré sa týkajú materiálneho (a zdravie, to je tiež súčasť matérie, je to časť materiálneho tela) – to všetko je mágia. To treba chápať. Bohužiaľ, všetko to pochádza z dávnej minulosti od žrecov, ktorí to všetko vnucovali ľuďom, pretože vedeli, že ľudia uctievajú vyššie mocnosti. Zastrašovali ľudí. A opäť, čím strašili? Strašili Bohom. No je to normálne? Boh – to je… Boh – to je Láska, inak sa to ani nedá povedať.  Nie je možné nájsť slová v žiadnom súčasnom svetovom jazyku, ktoré by vyjadrili, čo je to Boh, len „Láska“. Toto je správne chápanie. Ale toto skutočné chápanie pomocou všetkých ľudských slov môže byť opísané len ako najvyššia a najčistejšia Láska, teda skutočná Láska. Iná Láska v skutočnosti byť nemôže, už sme o tom diskutovali a neraz.

Zdá sa preto, že ľudia, či už chcú alebo nie, prichádzajú do styku s mágiou. Keď človek plánuje, povedzme, nejakú schôdzku na zajtra. Aby sme tomu rozumeli, ty plánuješ, poznáš podstatu možného rozhovoru – tak študuj otázky, pripravuj sa, trénuj svoje vedomie, priprav ho na možné odpovede. To je jedna strana. No keď si človek začne v hlave prehrávať… Ale naozaj v hlave, to je otázka? Vo vedomí. Títo herci na scéne mu začínajú rozohrávať úlohy a človek už vidí, ako komunikuje s iným človekom v nasledujúci deň. Plánuje a už sa snaží ovplyvňovať svojho oponenta, aby dosiahol pre seba požadovaný výsledok. Vari to nie je mágia? Mágia.

Človek utráca tie životné sily, ktoré by mali smerovať k pocitovému vnímaniu, ku kontaktu s Duchovným Svetom, plytvá nimi na hmotné bohatstvo, na plnenie vlastných prianí. Potom hovoria: Je to dobrý človek, tak prečo je všetko zle? Alebo povedzme to jednoduchšie, po smrti fyzického tela sa človek začína kajať, vedomie sa trasie, ale Osobnosť je zmätená – veď on bol dobrý, nikomu nič neurobil… Len prežil celý svoj život v mágii, nevkladal tam kam mal a nikam neprišiel. Celý čas chodil v kruhu i keď mohol nielenže patriť k akémukoľvek náboženstvu, ale aj zaoberať sa  hľadaním vysokých duchovných cieľov. Snažil sa ich dosiahnuť, ale opäť, pomocou čoho? Pomocou svojho vedomia. Vedomie je dobrý nástroj, potrebný nástroj, ale nástroj, povedzme, so svojim vlastním charakterom.

To znamená, že ak potrebuješ niečo riešiť – tak nech ono rieši, veď ty to financuješ, ty tomu venuješ pozornosť. Ale ak ti začína vnucovať nejaké magické vlastnosti, vťahuje ťa do svojich rôznych hier, no, nemal by si to robiť. Veľa ľudí to nechápe, nevšimnú si, ako sa stanú súčasťou hry, účastníkmi divadelných predstavení, a opäť platí, čoho v skutočnosti? Magických predstavení.

No a opäť – vedomie hovorí, že mágia – to je vykonávanie nejakých rituálov: treba tĺcť na bubon, hádzať do kotla s vriacou tekutinou nejakú tú bylinku, žaby, najlepšie živé a vtedy to bude nejaký magický rituál a človek niečo dostane alebo nadobudne. To je rituálnosť. Rituály jednoducho pomáhajú sústrediť sa: nie je dôležité, čo hádžeš do kotla, či máš kotol alebo nie, dôležité je, aby si si to želal.

Samotný proces želania, to už nie je nič iné, než magický akt. Najmä, ak si ľudia už predstavujú hotový výsledok, povedzme, zajtrajšieho stretnutia. Môže sa povenovať šamanizmu, na bubon pobúchať, bylinky do ohňa hodiť alebo niečo podobné, a možno jednoducho predstaviť si hotový výsledok: ako sa zajtra stretneš s človekom, čo ti povie, čo mu povieš ty, ako budeš počas rozhovoru argumentovať a potom ho takto ľahko presvedčíš. Teda hry vedomia. Ľudia nechápu, že v danej chvíli tvoje vedomie kontaktuje vedomie toho druhého, i keď si to človek ani nevšimne. A vaše vedomia už prijímajú určité riešenia. Prijímajú spravidla to riešenie, ktoré potrebuje systém, jemne povedané. Výsledok je však vždy vopred daný. Ak to však nerobíš, systém nezaručuje výsledok ani tvojmu vedomiu ani vedomiu tvojho oponenta. Pripravil si si materiály ktoré potrebuješ, naučil si sa, prišiel na schôdzku a ďalej, bude ako bude. Neprehrával si si scenár, nerobil si mágiu, si v tomto prípade slobodný a šancí vyhrať spor je tu oveľa viac. A to nie je mágia, to je pravda. Prečo? Pretože systém nie je pripravený na tvoje konanie.

Ž: Áno spomínam si, ako ste nám o tom hovorili a to nám veľmi pomohlo v pochopení toho, že mágia je túžba niekoho ovplyvniť.

IM: Áno.

Ž: Mágia – to sú sny a želania, to je túžba mať vplyv na niekoho v budúcnosti alebo želanie zmeniť niečo v minulosti, prepísať svoju minulosť: „Keby ten povedal, tak by som mu takto odpovedal…“ No, treba niečo urobiť – choď a urob to. Chceš niečo povedať – povedz. A ak nechceš – zabudni na to! Ale v žiadnom prípade nehraj hry s vedomím, tieto jeho hry „alternatívnej existencie“. Veď odovzdávaš skutočnú silu a na oplátku systém len hýčka tvoju pýchu.

T: Áno. Prečo vstupovať do tohto abstraktného myšlienkového dialógu s niekým, točiť tieto rozhovory v myšlienkach dva alebo tri dni, hoci až do stretnutia s týmto človekom. Načo si predstavovať, že niečo ovládaš? Veď toto je mágia. Ľudia veľmi veľa rozmýšľajú o prázdnom, fantazírujú, vedú v myšlienkach rozhovory s inými ľuďmi, dohadujú sa, dokazujú. Pritom sa dohadujú o tom, čo sa stalo dávno, rozmýšľajú o minulých udalostiach alebo o udalostiach budúcnosti. Ale veď práve toto je mágia od vedomia, keď vkladáš pozornosť do trojrozmernosti, do toho, čo je v konečnom dôsledku, ako keď kvapka obrusuje  kameň.

Táto mágia sa líši od tvorivého plánovania. Napríklad, keď potrebuješ jednoducho pripraviť jedlo, naplánuješ si, čo budeš variť – to je obyčajné plánovanie, obyčajné stanovenie priorít, ako rozvrh pracovného dňa. Ale keď si predstavuješ, ako ťa budú obdivovať, ako ťa budú chváliť za pripravené jedlo – to už je želanie uspokojiť svoju pýchu, to je už mágia od vedomia, vizualizácia. To znamená, že ak potrebuješ pripraviť jedlo, tak ho priprav, konaj týmto smerom, ale nepredstavuj si to.

Ž: Mágia – to je keď nemôžeš získať emóciu, to, čo si želáš, tak vedomie začína v myšlienkach premietať alternatívnu realitu. Ale objednával si si tento film? Veď čo sa deje? Vyvolávaš obrazy a nadeľuješ  ich silou pozornosti, teda konaním. Ale smola: sú to ilúzie a ty plytváš skutočný život na systém. Výsledkom je, že systém si tak predlžuje život a ty získavaš pre seba smrť.

T: Áno, bohužiaľ… A ak tvoje vedomie nemá čo robiť, tak nech radšej niečo študuje…

Ž: Áno, a vôbec, lepšie je venovať čas duchovnému rozvoju. Upevňovať v sebe kontakt s Duchovným Svetom, veď je to bezmedzné šťastie, nekonečná vnútorná Božia láska. Oveľa lepšie je byť šťastným, ako nešťastným. Lepšie je byť živým, ako mŕtvym.

T: Veľmi správne. Takže otázka nie je v plánovaní ako takom, ale v tom, že ty neživíš na tento účet žiadne ilúzie. No, naplánoval, pripravil si sa, a tam, ako bude tak bude. Proste ideš k cieľu. Či už ideš po chlieb, alebo na pracovné stretnutie, možno povedať, že je to jedno, rozhodneš sa na mieste. A všetka tvoja dôležitosť a serióznosť, tá už je v niečom inom. Je v tom, čo prebieha na pocitovom vnímaní Duchovného Sveta. A už nestrácaš na trojrozmernosť silu svojej pozornosti v takých ohromných množstvách, ale len v nevyhnutnej miere, v úspornom režime.

Ž: Áno, keď sa ľudia na niečo pripravujú, často hovoria: „Ak Boh dá“. Ale to nie je správne.

IM: Nie je to správne, Boh sa tým skutočne nezaoberá. Pre ľudí je jednoducho pohodlné, presnejšie pre ich vedomie, zvaliť všetko na vyššieho a silnejšieho. Takže: „Boh dal. Boh poslal, Boh ešte niečo…“ Ale akého Boha majú na mysli? Boha, ktorý je vo večnosti, alebo boha, ktorý sa nachádza v dočasne existujúcom systéme? Boh dočasný, alebo Boh Skutočný. Tu to tiež treba odlíšiť.

Ľudia často používajú slová, ale nechápu ich zmysel, to je svojim spôsobom tiež mágia. Slovo má silu. Niektoré náboženské spisy začínajú: „Na počiatku bolo slovo…“ To nie je len tak. Netýka sa to len kresťanstva, aj v predkresťanských náboženstvách to tak bolo, že na počiatku bolo slovo. Slovo je začiatkom veľmi mnohých procesov. Prečo? Pretože je to ozvučovanie tvojho vnútorného želania, teda jeho vyslovenie nahlas. To je už sama osebe aktivácia určitých procesov. Reakcia človeka na obvyklé slová: negatívne slovo, povedané tebe, vyvoláva v tebe určitú reakciu, alebo láskavé slovo vyvoláva inú reakciu a tak podobne. Na čom je postavená, napríklad, celá psychológia? Na slove. Náboženstvo je na čom postavené? Na slove. To znamená – slovo je slovo.

Slovo, nech už to vezmeš akokoľvek, je nástroj trojrozmernosti, nástroj tohto sveta. Myšlienka – je tiež nástrojom materiálneho sveta. A pocitové vnímanie, alebo priamy kontakt, veď ten je celkom iný, odlišný ako od slova, tak aj od myšlienky. Preto ho vedomie nevníma. A preto mnohí ľudia, ktorí žijú vedomím a sú pod absolútnou kontrolou vedomia, k nim neprichádza jednoduchá Pravda. Oni prijímajú všetko možné: mágiu, rituály… Všetko prijímajú, všetko im je jasné, dá sa to logicky vysvetliť. Ale samotný fakt – reálnosť a existenciu Boha – vysvetliť nemôžu. Snažia sa veriť, tvária sa že veria, mnohí vytvárajú dojem, že slúžia Bohu a učia to aj iných. No poďte, pozrieme sa na nich bez masiek – a všetko zapadne na svoje miesto.

T: Áno… Skutočne dobrá otázka, ale ako odlíšiť ľudí, ktorí žijú Duchovným Svetom, od bežného človeka? Veď ľudia často hľadajú kdejaké dôkazy, ale v trojrozmernosti…

Ž: No, oni sa cítia, títo ľudia sa skutočne cítia. Ľudia nechápu že mŕtvemu – mŕtve a živému – živé. Keď sa ľudia naučia cítiť pravdu, takéto otázky nebudú vznikať.

IM: Áno.  Celkove, chcel by som ľuďom odporučiť, aspoň na úrovni vedomia, jednoducho zo zvedavosti: vari to nie je zaujímavé – existuje Duchovný Svet alebo nie? Je možné existovať bez myšlienok, mám na mysli bez obvyklého obrazu myslenia, len na úrovni pocitového vnímania? Je možné kontrolovať vedomie? Vari to nie je zaujímavé? Len to skúsiť.

T: Áno, Igor Michajlovič, ako ste na začiatku relácie povedali, jednoducho kvôli experimentu – skúsiť pozorovať sám seba: ako prichádzajú myšlienky, zapisovať ich, skúsiť ich kontrolovať, skúsiť zastaviť tento tok myšlienok, alebo skúsiť ich riadiť. Potom je veľmi jednoduché pochopiť, že toto všetko – to nie je tvoje a že to nie si ty. Treba sa len pokúsiť žiť iným vnímaním – vnímaním hlbokými pocitmi.

Na tejto ceste je už len jedna šablóna od vedomia – je to šablóna pochybností, dochádza až k tomu, že vedomie ľuďom hovorí: „mne sa to nepodarí,“, „nie som dosť múdry“, alebo „som veľmi mladý“ alebo naopak, „som veľmi starý“…

IM: Duša vek nemá  a Osobnosť taktiež. Nie je rozdiel vo veku. Duchovný Svet môže pochopiť aj starček aj dieťa, ktokoľvek, keď bude chcieť. Ale želanie prichádza práve od Osobnosti, od úsilia, nie od rozumu. Ak sa snažíš rozumom, nič sa ti nepodarí. Vedomie nikdy nesmeruje k Bohu, to je tiež paradox. Ale ono vždy usiluje o mágiu, tajné znalosti, o tie sily, ktoré sa skrývajú za trojrozmerným svetom, aby sa dostalo k tomu, čo napomáha manipulácii s inou matériou.

T: Pre človeka ako Osobnosť to znamená prešľapovať na mieste, zbytočne premárniť svoj život. Veľmi veľa ľudí uviazne práve v týchto pochybnostiach…

IM: ...vo svojich myšlienkach a podobne, preto aj bojujú sami so sebou, s myšlienkami. Niektorí stoja a čakajú, kedy im niekto niečo prinesie na zlatom podnose. Pritom chcú, skutočne úprimne chcú, ale nerobia nič, nepracujú na sebe, pretože sú leniví, niečo ich odvádza a podobne. A mnohí práve talentovaní ľudia, ktorí sa skutočne snažili, ktorí išli, suverénne išli, ale potom sa odklonili na cestu mágie (alebo extrasenzoriky), inak ju nemožno nazvať. Keď sa s týmto ľudia stretávajú naživo, robí to na nich dojem. Ale na koho to robí dojem? Na vedomie to robí dojem. A len sa pozrite, kde sú teraz? Oni tam aj zostali. Dáva to zmysel?

T: Takže spočiatku človekom hýbe práve to dobré, najmä snaha Osobnosti.

IM: Dobré, určite. Ale systém vždy to dobré prerába na to, čo je preň výhodné. A to je pravda.

T: Áno, vezmime si jednoduchý príklad. Ľudia často, keď získajú nejakú tú prvú skúsenosť s meditáciami, snažia sa pomôcť, ale opäť v ich chápaní pomôcť blížnemu. Napríklad nasmerovať naňho „lúče lásky“ alebo niečo podobné. A potom si uvedomia, že „áno,  naozaj sa tomu blížnemu uľavilo, cíti sa lepšie“...

IM: No, to je banálna fyzika, naozaj je to tak. Dáva časť svojho života inému človeku, presmerováva. A ten to berie a úspešne prehadzuje kam? Na vedomie. To znamená – prvý dal vedomiu a druhý tiež dal vedomiu. Úžitok z toho nemá ani prvý, ani druhý. To je neprípustné, to je mágia.

T: Áno, a je jasné, že vo finále to skončí tým, že…

IM: …Zistia. Poviem tak, je taký výraz „subosobnosť“, zmienili sme sa o ňom. Alebo ako v kresťanstve hovoria „peklo“. Ničím dobrým to nekončí. Ak chceš pomôcť – pomôž. Ochorel človek – odveď ho k lekárovi.  Človeku je smutno – podpor ho, pohovor si s ním, vysvetli. Podporovať treba.

_____________

Videotext

Duša vek nemá a Osobnosť taktiež.

_____________