Živý rozhovor s I. M. Danilovom — strany 17 – 28
Text relácie „Vedomie a Osobnosť. Od vopred mŕtveho k večne Živému“ v redakcii Anastasie Novych. (Vysvetlenie skratiek v texte: vedúca Taťjana – T; Igor Michajlovič Danilov – IM; Žanna – Ž; Voloďa – V; Andrej – A)
00:58:59 - 01:35:57
IM: Vo všeobecnosti je v duchovných praktikách rôznych náboženstiev venovaná osobitná pozornosť téme zbavovania sa iluzórnych obrazov. Čiže aj v kresťanstve, aj v islame, aj v budhizme, aj v starších náboženstvách zvlášť zdôrazňovali, že nesmú byť žiadne obrazy, myslia sa tým trojrozmerné, najmä v duchovných praktikách.
Ž: Áno a tu je rozdiel. Keď o tom, dajme tomu, prvýkrát počuješ alebo čítaš a tvoje vedomie sa rozhorčuje, vraj: "Ako to?! Prečo nesmú byť žiadne obrazy?!" A je úplne iné, keď to už poznáš na praktike, keď už máš svoje vlastné chápanie v podobe skúsenosti, prečo to práve tak prebieha.
T: To znamená, že všetky tieto pripomienky v náboženskej literatúre sa stávajú zrozumiteľné, keď sám praktikuješ.
Ž: Áno, práve vlastná skúsenosť dáva toto porozumenie a ty už nielen podľa počutia poznáš, čo sú to za úkazy a ako ťa odvádzajú od najhlavnejšieho. Ale zmienok o tomto je jednoducho dosť. Napríklad staroperzský súfijský traktát – kniha Al-Hujwiriho, ktorá sa nazýva "Odhalenie skrytého za závojom". Je tam isté vyjadrenie islamského teológa IX. storočia Junayda al-Bagdadiho, v ktorom sa hovorí: "Ak mi Pán povie: "Pozri na Mňa", odpoviem: "Nepozriem na Teba", pretože v láske očí je iné (nie Boh)... V tomto svete sa pre mňa stalo zvykom vidieť Ho bez pomoci očí, tak vari siahnem k ich pomoci vo svete inom?"
A je zaujímavé, keď pri praktike chápeš, že tebe už pre pocítenie Boha v hĺbke duše ani oči, ani obvyklý pozemský sluch, ani nejaké iluzórne trojrozmerné obrazy netreba. Pretože to je ako rušenie od vedomia, od systému. To je to, čo bráni...
IM: Áno.
T: Veď aj v kresťanstve o tom existuje veľmi veľa zmienok. O tom, aby sa človek nedal zvábiť iluzórne si predstavovať duchovno. A svätí otcovia na to upozorňovali, že um sám od seba môže mať silu snívať, môže veľmi ľahko vykresľovať iluzórne obrazy a aby sa od neho neutrpela ujma, treba ho uchovávať bezfarebný, beztvarý a bez obrazov. Napríklad, tiež v knihe "Filokalia" v piatej kapitole velebný Gregor Sinajský...
IM: ... No, pre tých, ktorí nevedia, je to pravoslávny svätý XIII. storočia, ktorý na Athose oživil praktiku Ježišovej modlitby.
T: Áno, úplne správne, bol jedným z prvých hesychastov... Taktiež písal o tom, že keď pri vykonávaní svojej činnosti uvidíš svetlo alebo oheň, je jedno čo... vonku, či vnútri seba, alebo nejakú tvár – napríklad Krista, alebo Anjela, alebo niekoho iného, neprijímaj to, aby si neutrpel ujmu. A sám od seba nevytváraj predstavy, ktoré sa samé tvoria, nesleduj ich a nedovoľ umu hromadiť ich v sebe, lebo všetko toto, čo bolo zvonku vpečatené a predstavené, slúži na zvádzanie duše.
IM: Mnohí svätí ešte pred časmi Gregora Sinajského tiež hovorili o tom, aby sa vo svojom ume nedržali nijaké obrazy a myšlienky pri vykonávaní duchovnej praktiky. A je jedno, či sú dobré a či zlé... T. j. aj keď sú dobré, beztak sa na ne nemožno sústreďovať. Ale obracanie, čiže pozornosť, musí byť tvoje, na vnútornom obsahu podstaty, teda na pocitovom vnímaní Duchovného Sveta.
T: To je veľmi dôležité pre praktikujúcich... o myšlienkach, že nie je dôležité, či sú dobré, alebo zlé. Sú to – myšlienky! Ľudia nerozumejú tejto otázke, vraj: "Ale ak počas meditácie prichádzajú ku mne dobré myšlienky, to nie je nič strašné? Veď ony sú predsa dobré". No, to všetko je pravdepodobne spôsobené tým, že v niektorých náboženstvách hovoria tak, v iných inak, celkovo... hovoria. Ale ten, kto hľadá svoju cestu, ten ju spravidla hľadá všade. A vedomie okamžite ako na objednávku začína všetko mixovať, z toho aj vyplýva toto nepochopenie. Bez Znalostí je človeku veľmi ťažké porozumieť, čo je čo.
IM: Nech by si so svojimi myšlienkami robil čokoľvek, je to rovnaké, ako šálkou čerpať oceán. Nemá to zmysel. Nikdy nedosiahneš poznanie, ak pôjdeš k Bohu myšlienkami. Myšlienka – to je prvok vedomia. Vedomie – to je súčasť toho, čo ľudia nazývajú Iblísom, alebo diablom. Ako možno nástrojom, ktorý dal diabol, spoznať Boha? Nijako. Preto aj hovorili: vnímaj len srdcom. Nevpúšťaj myseľ svoju do tajomstva Božieho. Lebo bude nie Božím, ale satanským. A v tom je zmysel. Hovorili to tí, ktorí to poznávali.
No ale iní hovorili presne naopak: "Čistota umu, sústredenie umu musí byť. A vo svojich praktikách nastavuj svoj um na dobré myšlienky. A prijímaj dobré, lebo um (vedomie) sa delí na dve kategórie: na zlé a dobré. A tu je zmysel – preto, aby ti v živote bolo dobre, musíš to rozdeliť: zlé neprijímaš, prijímaš len dobré. Ale zlé bude liezť k tebe a len čo sa odvrátiš od dobrého, znova prídu zlé myšlienky a budú zachvacovať tvoje vedomie. A preto treba svoj um držať v čistote. Sústrediť sa len na dobrých myšlienkach a rozmýšľať celú dobu o dobrom. Spočiatku je to zložité, ale potom bude lepšie, lepšie a lepšie". Sú také náboženstvá, v ktorých takto učia ľudí. A celá ich meditácia sa zužuje na to, že musíš držať pozornosť na myšlienke alebo bezobsažnosti.
Viete, s čím by som to porovnal? Porovnal by som to... Nebude to povedané pre urážku. Ku všetkým náboženstvám mám veľmi dobrý a jedinečný vzťah. V každom náboženstve existujú zrná a v každom náboženstve, nech je akékoľvek, existuje návod na cestu, ale ďalej – je to vec ľudí. Tak teda, čo tým chcem povedať. Tieto praktiky by som porovnal s liekmi proti bolesti pri rozvoji smrteľne nebezpečnej choroby. Človek, prijímajúci analgetiká, sa cíti byť ľahší, vyrovnaný, prakticky zdravý v čase, kedy sa smrteľná choroba rozvíja stále viac a viac a nutne vedie k letálnosti. Prečo? Pretože útlm bolesti je, ale liečenie nie je, preto sa choroba voľne a neviditeľne rozvíja. To je špatne.
Akákoľvek práca s mysľou – to je iba ťahanica na pieskovisku, na materiálnom trojrozmernom pieskovisku. O dobrom rozmýšľaš, o zlom rozmýšľaš – rozmýšľaš, nechápeš hlbšie. Použil by som ešte jedno porovnanie – prídeš k jazeru a kocháš sa jeho hladinou a hladkosťou. Vari si spoznal toto jazero, jeho hlbiny, jeho vody? Kým sa neponoríš – nespoznáš. A na to, aby si spoznal čo je v týchto vodách, musíš sa ponoriť. Ale pozerať sa na vodu a uvažovať o tom, čo pláva na hladine, je samozrejme možné, ale nespoznáš, aké je toto jazero naozaj. Asi tak.
Ž: Áno, a všetky tieto obrazy – to je ako ilúzia na tomto jazere, ako výpary za horúceho dňa. A je tu taký moment, že vedomie vťahuje všetko, čo mu je známe. Vždy zamení. Vždy domyslí. Vždy skresľuje a dokresľuje niečo zdanlivé. Všetko s cieľom vlákať človeka. A vyťahuje zo skladu svojej pamäte všetko, čo vie, všetko, čo sa hodí. Ale to sa deje len vtedy, keď človek stojí na brehu a váha vstúpiť do tejto vody, do tohto jazera, t. j. nepohybuje sa vpred. Tieto obrazy sú spôsobom na pritiahnutie pozornosti. Čiže pre človeka, ktorý hľadá toto jazero, priťahujú jeho pozornosť. Ale toho, kto už chce poznať hĺbku, toho, kto sa chce ponoriť do tohto jazera, už začínajú rozptyľovať.
IM: Presne tak. Ako sme už hovorili, obrazy rozptyľujú. A opačne nastavujú Osobnosť... No čo sa deje? Posúďme jednoducho – obraz. Obraz je vždy trojrozmerný a asociuje sa s niečím bežným pre naše vedomie v trojrozmernosti. Pre Osobnosť... Ale Osobnosť vníma nielen trojrozmernosť...
T: Ale ona nie je aktívna tu, v trojrozmernosti, že?
IM: Áno, Osobnosť vníma trojrozmernosť iba skrze vedomie. Sama o sebe nemôže prijímať tento trojrozmerný svet tak, ako ho my vnímame skrze vedomie v obrazoch. Znamená to, že akýkoľvek obraz prichádza nevyhnutne skrze vedomie, čiže cez taký medzičlánok.
Môže človek vojsť do Duchovného Sveta prostredníctvom Vedomia? Nemôže. Ale informácie, aj samotné Znalosti, sa rozširujú v prvom rade v trojrozmernosti. A keď človek cíti, že sú pravdivé, začína sa učiť a oslobodzovať sa pomocou toho istého vedomia. A tu vedomie funguje ako akýsi sprostredkovateľ, ktorý sám seba aj ničí.
Tak napríklad, čím sa líšia Znalosti vo svojej čistote od skreslených znalostí. Pravé Znalosti hovoria vždy jednoducho a ukazujú cestu, nič viac. Je v nich čistota, ktorú Osobnosť cíti. Vždy sa v nich uchováva sila idúca z Ducha, ktorú práve oznamujú Proroci, alebo kto v nich hovorí, povedzme že poslovia. Ale znovu, keď Znalosti nadobúdajú skreslenie, oni okúzlia um, ale nezvedú Osobnosť. Osobnosť môže byť zvedená, ak sú Znalosti čiastočne skreslené, t. j. existujú zámeny, ale nepatrné, uchovávajúce ešte aj podstatu povedaného. No také zámeny sú nebezpečné, zastierajú, ale zároveň uchovávajú aspoň trochu podstaty a tej vnútornej sily, ktorú nesú v sebe. A aj tak má ešte Osobnosť šancu vykĺznuť.
Ale keď sa spúšťajú v značnej miere obrazy, keď sa spúšťa túžba mágie alebo niečoho iného, a obraz – to je predovšetkým trojrozmernosť. Ale za trojrozmernosťou stojí vždy túžba mágie, túžba po získaní materiálneho blaha, síl a podobne. To o tomto hovorili tí, ktorí išli touto cestou a chápali, vlastne v každom náboženstve. A preto svojim učeníkom radili zbaviť sa v prvom rade všetkého pozemského, t. j. obrazov v duchovnej praktike a smerovať celou Dušou, "celým srdcom", ako nazývali Osobnosť, len k Bohu. Teda tým pocitovým vnímaním smerovať k Duchovnému Svetu, vlastne k spojeniu, zjednoteniu s tým svetom, vtedy aj vedomie ustupuje.
Ale znovu zdôrazňujem, že vedomie tu slúžilo ako medzičlánok. To znamená, že keď človek nemá slobodu, je závislý na trojrozmernosti a dá sa s ním hovoriť iba cez jeho vedomie. A tu je dôležité, čo sa dáva a ako sa dáva. Ak sú Znalosti čisté a všetko prebieha čestne, ako sa hovorí bez zámen, tak sa odovzdávajú, dochádzajú k Osobnosti a človek to všetko cíti. Najčastejšie prvé, čo človek vníma – to je pobúrenie vedomia. Vedomie začína hučať, ale človek cíti. Tento pocit úprimnosti prekonáva nechuť vedomia k poznaniu tejto Pravdy. A tak sa rodí... samotná Pravda.
T: Čiže vedomie často manipuluje, podvádza a podsúva človeka práve cez obrazy. Napríklad, stretol si človeka a jeho vonkajší vzhľad, obraz, vyvoláva v tvojom vedomí jeden dojem, jeden obraz. Vedomie si namaľovalo nejaký šablónový ideál, alebo naopak, že "všetko je zle." A potom spoločná práca alebo život s týmto človekom – a celý tvoj ideál, tvoju ilúziu, ti tvoje vedomie zničilo. Prečo? Pretože tvoje vedomie zistilo, čo hovorí vedomie tohto človeka. T. j. človek v dobrom podvedome tiahne k duchovnej časti iného človeka, ale zrazu sa vmiešava vedomie a všetko prekrúca na pýchu a moc nad sebe podobnými. Ale ak na sebe pracuješ a žiješ iným vnímaním – hlbokými pocitmi, tak už rozlišuješ Pravdu od Lži, tieto zámeny. Čiže vedomie ti hovorí a vykresľuje jedno, ale ty už cítiš celkom iné.
Ž: Áno, a chápeš, že v trojrozmernosti sú to iba obrazy, ktoré existujú len v tvojom vedomí a len vtedy, keď ich ty sám živíš pozornosťou.
T: Áno, aj celá spoločnosť je u nás vybudovaná na pýche a moci nad sebe podobnými, t. j. pod dominanciou vedomia... Všetko je na obrazoch, všetko na akýchsi domnelých predstavách o sebe, o ľuďoch, o svete vcelku. Televízia, internet... zoberme tie isté firmy, organizácie, reklamu – všade sa kladie dôraz na obrazy.
IM: Obraz – to je nástroj mágie.
T: Čiže ak v človeku dominuje vedomie, tak obraz môže slúžiť na zotročenie, keďže obraz je návykový. Toto dáva pochopenie, prečo sa pri hľadaní cesty k Bohu netreba fixovať na obrazoch.
IM: Úplne správne. Napríklad, vezmime inkulturáciu. Čo je to inkulturácia?
T: Sú to celistvé obrazy... Je to prispôsobenie nového náboženstva kultúre miestnych národov a takýmto spôsobom nahradenie tradičného náboženstva novým.
IM: Presne tak. Zoberme kresťanstvo. K čomu dochádzalo, keď toto kresťanstvo začali rozširovať?
T: ...Dochádzalo práve k nahradzovaniu jedných obrazov druhými. Veď podľa histórie prvé cirkevné skúsenosti s inkulturáciou kresťanstva... To všetko vzišlo z Pavlových kázaní, keď sa usiloval o zakorenenie nového náboženstva medzi Grékmi a Rimanmi. A keď sa už kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom (spočiatku jednou organizáciou, potom sa rozdrobilo na niekoľko organizácií), tak napríklad v misionárskej činnosti rovnaké katolícke chrámy v rôznych krajinách, ako ich začali upravovať? Tak, aby sa približovali miestnej kultúre.
IM: Áno, to je pravda.
T: Napríklad, čo zobrazovali na ikonách? Znovu obrazy ... obrazy hlavných biblických postáv – Ježiša, Panny Márie, apoštolov. Ale zaujímavé je, ako ich zobrazovali? Zobrazovali ich s črtami tváre, ktoré sú zhodné s vonkajšími fenotypovými odlišnosťami miestnych národov.
IM: To je pravda. Začali zavádzať do svojej misionárskej činnosti určité zámeny. Napríklad Ježiša alebo Máriu v afrických krajinách zavádzali v ikonografii ako Afričanov, tmavokožcov. To je obvyklá podoba, ktorá sa neodmietala. Prečo? Pretože bieli by boli údajne odmietnutí väčšinou. Len niektorí, cítiaci, že v tomto učení existujú zrná pravdy, mohli ísť... Ale v súvislosti s tým, že náboženská organizácia je v prvom rade organizácia a pre ňu je dôležitá masovosť, preto sa zavádzali tieto zámeny, kde už vydávali svätých za tmavokožcov. Boli blízki, boli prijateľní africkým obyvateľstvom, a oni to s ľahkosťou prijímali.
Inkulturácia prebiehala nielen v zámene obrazov, ale aj mnohých sviatkov určitých náboženstiev, ktoré nahrádzalo kresťanstvo. Čiastočne zavádzali kultové obrady tých náboženstiev, ktoré dominovali na územiach, kde sa zavádzalo kresťanstvo. No a takto, jednoducho povedané, zvábili tých ľudí, na území ktorých práve dochádzalo k zavádzaniu kresťanstva, t. j. doslovne prebiehalo zavádzanie.
T: Áno, veľa príkladov... Rovnako staroslovanské Sviatky, ktoré už pod vplyvom kresťanstva začali spájať s vianočnými obradmi, ktorých atribútmi boli svieca, ako životný oheň človeka a zrkadlo. A nielen v kresťanstve existujú také sviatky, ktoré boli prevzaté zo starších náboženstiev.
Napríklad v krajinách strednej Ázie, kde sa tradične vyznáva islam, sa slávi sviatok Novruz Bajram, čiže Nový rok. Je to jeden z najstarších sviatkov. Slávi sa v noci pred dňom jarnej rovnodennosti. A je zaujímavé, že tento sviatok sa každoročne slávi na počesť osláv vzkriesenia Dobrého ducha nesúceho svetlo spod zeme, a porážky Zlého ducha. Skoro ako súčasná Veľká noc. Zaujímavé je, že jedným z hlavných atribútov tabule sú sviečky, zrkadlo a maľované vajcia. Všetky majú symbolický význam a tento význam je spojený s duchovnou interpretáciou týchto symbolov. Tak napríklad sviečka – to je vnútorný oheň človeka, jeho životná sila a vajce symbolizuje zrodenie duchovného života človeka. Avšak sviatok Novruz slávili ešte v období rozkvetu zoroastrizmu, starobylého náboženstva, ktoré predchádzalo aj kresťanstvu, aj islamu.
_____________
Video č. 5
"Život dočasný nebýva, dočasnou býva iba existencia". Rigden Djappo
Celý tento dočasný svet je ilúziou zrkadlových prekrížení, zachytávajúcou pozornosť človeka klamlivou realistickosťou tieňov, ich hrou vzájomného pozorovania. Sú to mnohonásobné zrkadlové odrazy, ktoré predstavujú podstatu iluzórneho sveta – sveta mnohonásobných pseudokópií. Tieto zrkadlá pri prekrúcaní iba skresľujú odrazené svetlo a nie sú týmto svetlom vo svojej podstate. Ilúzia vzniká kvôli očareniu človeka túžbami tohto sveta, jeho neochote preniknúť do skutočnej reality. Odrazov je viac, očarúvajú pohľad človeka a sústreďujú jeho pozornosť na mŕtvom. Pravá podstata (vtrúsenie sily Allatu) sa porovnávala s horiacou sviečkou. Zmieňovalo sa, že len čo zmizne horiaca sviečka, zmizne všetko viditeľné a prevráti sa v nič. Sviečka – to je nepretržité horenie, zrkadlá – to je nepretržité odrážanie. Všetko je odrazom niečoho, následkom aj príčinou. Čo viac priťahuje pozornosť človeka v jeho živote – zrkadlová hra mnohonásobných odrazov materiálneho sveta, alebo pravý duchovný prameň – toho súčasťou sa aj vo výsledku stane. Len ten, kto nie je pripútaný k viditeľnému, podporuje dušu. ("Prapôvodná fyzika ALLATRA", allatra-science.org/cs).
_____________
T: Tak sa to deje v histórii... Neustále inovácie dobre zabudnutého starého, keď jedno náboženstvo vymieňa iné, ale pritom si robí nárok na svoju jedinečnosť.
IM: A znovu, je to dobré, či zlé? Na jednej strane môžeme povedať, že zlé, ale na druhú stranu, keď sa pozrieme – a čo je tu zlé? Jedno náboženstvo bolo nahradené druhým. Človek má právo vybrať si, komu slúžiť a ako sa správať. A opäť, kto to robil? Ľudia. Skrze čo? Skrze svoje vedomie. Kvôli čomu? Kvôli tomu, aby popularizovali svoju vieru. T. j. s dobrými úmyslami využili určité nástroje trojrozmernosti, aby dosiahli určitý cieľ.
A či je to dobré alebo zlé, to nech posúdi každý. Ja v tom napríklad, úprimne povedané, nevidím nič zlého. Z jednej strany akoby nahradili náboženstvá, ktoré boli stabilné, za svoje náboženstvá, ale však sú to organizácie. Ak spravíme paralelu s akoukoľvek organizáciou... Vezmime organizáciu, ktorá vyrába športové oblečenie – všade svoja značka, popularizácia, reklama ich oblečenia. Ak je na určitom území nejaký slávny alebo uznávaný človek, stačí ho obliecť do svojho športového odevu a ľudia ho začínajú napodobňovať. Je to prirodzené, znovu sa vraciame k primátom, k tomu, ako pracuje vedomie.
Použil sa len nástroj vedomia. Ale kým bol použitý? Ľuďmi, ktorí sa predovšetkým starali o to, aby ich organizácia prekvitala a rozširovala sa, rovnako ako napríklad organizácia, ktorá obchoduje so športovým oblečením, alebo ho vyrába. Ale čo možno chcieť od ľudí? Dobré je to, zlé? Pre organizáciu je to dobré, ale pre ľudí, ktorí získavali tieto znalosti? No ak oni získavali tieto znalosti a nepoužívali ich, a ako som už hovoril – niet zlých náboženstiev, všetky náboženstvá sú dobré. V každom náboženstve, rovnako ako v každej organizácii existujú zlí ľudia, ktorí slúžia práve opačnému, nezodpovedajúc svojmu náboženstvu, nezodpovedajúc tým Učeniam, ktoré sú povedané v tomto náboženstve. Ale znovu, oni sú iba otrokmi systému, sú iba otrokmi satana, čo spravíš? Ľudia sú ľudia.
T: Áno, bohužiaľ, no žijeme v konzumnej spoločnosti, kde pre každého človeka prirodzená duchovná cesta je obmedzená v lepšom prípade rámcami toho, či iného miestneho náboženstva. Ale náboženstvá sú uzavreté v rámcoch nejakej konkrétnej organizácie a rovnako tak ich popularizácia v tejto spoločnosti, v spotrebiteľskej spoločnosti nejde cez pocitové duchovné vnímanie ľudí, ale cez obrazy, cez túžby vedomia. Nuž preto doteraz jestvuje taký jav ako inkulturácia...
IM: Keď sa pozrieme hlbšie, čo je inkulturácia? No, ak odhodíme všetko... Je to reklamný ťah, iba to. Je to prirodzený evolučný vývoj tej či onej organizácie.
_____________
Video č. 6
Video o inkulturácii kresťanstva vo svete. Ukázané sú v ňom ikony z celého sveta s obrazmi Panny Márie, Archanjela Gabriela, Ježiša Krista, kresťanských svätcov, ktorých črty tváre sa zhodujú s vonkajšími fenotypovými osobitosťami rôznych národov. Uvádzajú sa príklady kresťanského výtvarného umenia v severnej Afrike, Ázii, Severnej Amerike a ďalších častiach sveta. Spomína sa, že vo svete existuje viac ako 700 rôznych podôb Márie. Uvádzajú sa úryvky textu Biblie v čínskom dialekte Hakka, v arabskom jazyku, v jazyku Hindi a iných.
_____________
T: Igor Michajlovič, z vlastnej skúsenosti viem, že môže vzniknúť taká otázka, pretože svojho času sa informácie o inkulturácii stali pre mňa, úprimne povedané, šokom. Pretože si odrazu v sebe odhalil, že tvoje vedomie skalopevne pokladalo napríklad Ježiša alebo Máriu za svojich, podobných tvojmu národu, že sú presne takí, akých si ich videl v detstve na ikonách. T. j. veril si tomu, vyhovovalo ti to, ale tým istým si sa aj obmedzoval. Dá sa povedať, že kvôli vlastnej lenivosti a svojej pýche si ďalej za toto vo svojom duchovnom poznaní nešiel. A preto sa šablóny vedomia zrútili. A vedomie okamžite začalo hľadať, koho by z tohto obvinilo vo vonkajšom. Ale vďaka Bohu, pokračovala práca na sebe, došlo k určitým pocitovým pochopeniam a vďaka tomu si pochopil, že nepriateľ je práve len v tvojom vnútri, že ťa obmedzovalo vedomie, že práve ono ťa nútilo veriť obrázkom a nehľadať duchovnú podstatu, o ktorej sa hovorilo v Učení tohto náboženstva.
Ale zostávala vtedy ešte jedna otázka. Keď som prvýkrát zistila, že vec nespočíva v obrazoch, tak som narazila na túto šablónovitú myšlienku od vedomia, že vraj: "Ako to? Veď je to sám Ježiš! Veď je to samotná Mária! Akože ich budem vyháňať od seba v modlitbách, veď to nie je správne".
IM: Keď človek vykonáva nejakú praktiku, alebo k nemu prichádza obraz ľubovoľného svätca, ten prichádza v trojrozmernom obraze, tak sa nerozptyľuj. Mnohí svätci o tom hovorili, aj keď sa pred tebou zjavia Ježiš alebo Mária – odháňaj tento obraz. Neodháňaj ich, ale odháňaj obraz. Prečo? Pretože vedomie toto všetko odhaľuje v obraze. To znamená, že podstata tohto obrazu je odvrátenie. To znamená, že človek nie je v duchovnom stave, ale iba v zmenenom stave vedomia. A tento trojrozmerný obraz nie je nič iné, ako klam, dokonca aj keď hovorí správne veci. No podtext bude rozhodne človeku na úkor a nie na úžitok. Ale keď je človek v duchovnej praktike, vníma dokonca tých istých zástupcov Duchovného Sveta, on ich preciťuje, t. j. nie je tam zreteľná trojrozmerná forma.
Ž: Teda tu už preciťuje, ale nevidí.
IM: Preciťuje.
Ž: Svoju pozornosť už nepresmerováva...
IM: Samozrejme.
Ž: Veď ľuďom nehovoria, že napríklad Bohorodička je Duch. Čo je naozaj Bohorodička? Pretože ak sa stráca pojem "Duch", tak zostáva len jediné materiálne chápanie toho, že je to "Mať", že je to "ochrana a starostlivosť ". A tu takú veľmi podlú rolu s ľuďmi hrá vedomie, pretože aktívne šíri obrazy cez tie isté náboženstvá, ako prvok mágie. Čiže tam, kde sa ľudia majú naozaj naučiť pochopeniu a umeniu žiť Duchovným Svetom, svetom Boha, hlbokými pocitmi, sa darí úplne inému príbehu. Ľudia uviaznu na obrazoch a ďalej za tieto obrazy sa jednoducho nepohnú, pretože vedomie sa v tomto momente usiluje skoncentrovať silu pozornosti človeka na túto zámenu – na mágiu. Teda človek, vzývajúc k obrazom namaľovaným inými ľuďmi, začína spotrebiteľsky žiadať pre seba čokoľvek pozemské.
IM: Správne hovoríš.
T: Keď som začala študovať túto otázku, tak som už po novom uvidela aj Znalosti z knihy "AllatRa", pochopila som, že pôvodne v ranom kresťanstve – veď tam prakticky neboli obrazy, tam boli znaky a symboly.
IM: Správne, a preto v obnovenom náboženstve, prinesenom prorokom Mohamedom, sa jasne hovorilo o tom, že "nevytvárajte žiadne obrazy" a oni ustúpili od obrazov. Prečo sú u nich zakázané ikony, zakázané zobrazenia samotného Mohameda a všetko ostatné? Aby vedomie nevytváralo obraz. Treba pocitovo vnímať, chápať treba pocitové vnímanie. A tomuto Mohamed učil svojich učeníkov – vnímať pocitovo Duchovný Svet a zástupcov Duchovného Sveta. Ale nie zrakovo, nie vizualizáciou, nie pomocou halucinácií. V tom je zmysel.
T: Áno, veď v samotnom islame neuznávajú obrazy vo výzdobe svätýň. Moslimovia tvoria abstraktné vzory a obrázky ...
IM: Presne tak.
T: ...Používajú na to obrazné pomenovania, mená Boha alebo verše Koránu z arabského písma.
IM: Správne, samotní moslimskí imámovia hovoria o tom, že tí, ktorí si myslia, že Alah má vzhľad či už svetla, mladíka alebo starca – nepoznajú Alaha Najvyššieho, nevedia, že je to len ich fantázia a predstava, teda ich ilúzia, neexistujúca v skutočnosti. A nešťastie týchto ľudí spočíva v tom, že nechápu existenciu bez tela, preto vytrvalo pripisujú Alahovi tiež telo a vlastnosti človeka. Ale v Koráne sa hovorí, že "Niet ničoho Jemu podobného" (má sa na mysli Alah)...
Ž: Áno... Boh nemá hranice, aby bolo možné si Ho predstaviť a pochopiť mysľou Jeho podstatu.
IM: Nech by si čokoľvek hľadal vo svojich myšlienkach, nedokážeš nájsť to, aby si opísal Jeho veľkú tvár, lebo On nemá tvár, On je tak veľký, že niet ničoho Jemu podobného...
_____________
Videotext
Nech by si čokoľvek hľadal vo svojich myšlienkach,
nedokážeš nájsť to,
aby si opísal Jeho veľkú tvár,
lebo On nemá tvár,
On je tak veľký,
že niet ničoho Jemu podobného...
_____________
T: V princípe je teraz dané širšie vyjasnenie toho, čo sú obrazy Panny Márie na ikonách a čo je Bohorodička v skutočnosti, ako Duch. Ale vtedy vznikla ešte taká otázka vedomia: "Ale ako to... obrazy Matky Božej prichádzajú k ľuďom na celom svete?"
IM: Prečo systém často využíva obrazy? Z toho dôvodu, že prakticky na celom svete nábožensky naladení ľudia, dokonca aj nábožensky nenaladení, často zažívajú vidiny predstaviteľov Duchovného Sveta. Teda v obvyklých obrazoch. Veľmi často vidia Pannu Máriu, ako rýchlu pomocníčku, ale znovu je to vo väčšine prípadov akurát vytvorenie antipódu Márie. T. j. vedomie využije obvyklý obraz na to, aby upevnilo ľudí práve v materiálne. A všimnite si, človek, nachádzajúci sa v chorobnom stave sa modlí, prichádza k nemu obraz tej istej Márie a on sa vylieči. Čo sa bude diať s týmto človekom? Upevňuje sa v ňom viera... viera vo vedomí, ale vnútri sú pochybnosti. A človek sa nebude duchovne rozvíjať sám, uviazne práve v tom momente, že bol vybraný, je vyvolený, k nemu prišli, jeho spasili. Vari sa človek vyliečením z choroby spasil?! Jednoduchá otázka. On teraz čo... neumrie? Stal sa nesmrteľným? Je to trik vedomia. Čo sa v ňom zrodí? Zrodí sa v ňom, áno – viera, áno – pochopenie, ale aj strach. Strach, ktorý mu nedovolí prejsť do Sveta Duchovného.
Čo on žiadal? Materiálne blaho, vyriešenie nejakej konfliktnej situácie, zlepšenie života. Čo v konečnom výsledku získal? Túto možnosť. Ale k čomu teraz dochádza? Strach zo straty. Čo mu bráni? Strach. Má možnosť? Má. Ale strach z neznáma, no strach, pochádzajúci od koho? Od vedomia, od toho, kto pred ikonou žiadal o pomoc. A ono ho týmto blokuje.
Ž: Spotrebiteľský postoj k Duchovnému svetu. Teda bude žiadať ešte raz, pokiaľ...
IM: Rozhodne, bude žiadať vždy. Pracovať sám nebude. Načo niečo budovať sám, ak je možné žiadať a dostávať? Však tak je to jednoduchšie.
Ale stáva sa aj to, že človek reálne cíti zasahovanie... Človek, ktorý má v živote niečo urobiť, niečo dobré, alebo povedzme stojí na prahu voľby, cíti prítomnosť. A chápe, že je to vplyv Márie, práve jej. No on nevidí trojrozmerný obraz. Je to pocitové vnímanie. Zmysel je v tom – pocitové vnímanie, aj keď už prebieha mágia. Ale mágia ide vždy zo systému. Nejde z Duchovného Sveta. Duchovný Svet nepotrebuje mágiu. Prečo by sa mal miešať do tohto sveta?
Býva priamy zásah, sú to zriedkavé výnimočné prípady, ale častejšie je to iba, povedzme, kredit dôvery, nazvime to tak. Je to prejav tej sily, ktorá ide na pomoc práve ľuďom pre duchovné rozvinutie sa ako Osobnosti, kedy je možné ju cítiť aj na fyzickej úrovni. To je na pomoc ľuďom. Ale mnohí ľudia použijú tieto sily pre rozvoj svojich metafyzických schopností. A opäť to všetko prekrúcajú na svoju škodu. Prečo to všetko prevracajú na škodu? Diktát vedomia. Vari on ako Osobnosť necíti a nechápe, že tieto kvapôčky životodarnej rosy musí uchovať a použiť ich na ceste cez púšť?
T: ...Čiže ich znásobiť.
IM: Správne. To znamená, že ich treba nielen uchrániť, ale vďaka nim aj prejsť túto cestu. Ale vedomie okamžite odvracia a hovorí: "Poď, vlož to sem.“ Človek vložil, uvidel efekt. „Vidíš, podarilo sa! Čosi si získal v trojrozmernosti.“ Ale čo tu môžeš získať také, čo s tebou zostane? Nič. To všetko je ilúzia, to všetko je dočasné. Ďalší obrázok vo tvojom vedomí. Tak pracuje vedomie.
T: Teda núti, ako ste povedali, neustále sa vracať a vracať k Prameňu...
IM: ...Želať si ho, tento Prameň. A človek mieri k tomuto Prameňu, sám sa ním nestáva, ale mieri k nemu, aby znova len nabral a použil na trojrozmernosť.
Ž: Prichádza za dodatočnými silami.
IM: Veľmi správne, nahromadenie síl, nič viac. Dáva sa to vo výnimočných prípadoch, kedy je to potrebné pre pomoc ľuďom, ale nič viac. Prečo sa len zriedka používajú tieto nástroje a v skutočnosti sú zriedka dávané? Pretože to ľudia často používajú v prvom rade na trojrozmernosť, a nie pre duchovný rast. No inokedy sa to používa jednoducho ako potvrdenie, alebo ako to nazývali "pečať". Teda "pečať sily" - to je to, čo sa prejavuje...
_____________
Videotext
Od vopred mŕtveho k večne Živému.
_____________