Dňa 7. decembra 1988 došlo v severných oblastiach Arménskej republiky k silnému zemetraseniu, ktoré sa neskôr stalo známym ako „Spitacké“. Vlna spôsobená zemetrasením dvakrát obišla Zem a zaregistrovali ju seizmické stanice po celom svete.
V priebehu 30 sekúnd séria podzemných otrasov prakticky zničila mesto Spitak a spôsobila vážne škody v mestách Gyumri (Leninakan), Vanadzor (Kirovakan) a Stepanavan. Doteraz sa to nedá pochopiť! Stačilo pol minúty – a viacposchodové obytné budovy sa zmenili na podlhovasté kopce trosiek, pod ktorými boli pochované tisíce ľudí.
Podľa jedného z očitých svedkov: „Bolo 4 – 5 hodín po zemetrasení a ľudia sa snažili holými rukami odpratať trosky, aby zachránili svoje deti, svojich príbuzných pod ruinami zničených budov. Aj my sme sa snažili s niečím pomôcť, ale po niekoľkých hodinách sme si uvedomili, že je to absolútne zbytočné: nebolo tam žiadne vybavenie, žiadni záchranári – nebol tam nikto a nič. Krajina bola absolútne nepripravená na katastrofy takéhoto rozsahu“.
Uplynulo 36 rokov... Čo sa odvtedy zmenilo? Aké ponaučenie sme si za ten čas z toho zobrali?
Od konca minulého storočia sa početnosť a sila klimatických katastrof na našej planéte dramaticky zvýšila. Dynamika ich vývoja naznačuje, že tento proces sa nielenže nezastaví, ale navyše sa bude vyvíjať ešte rýchlejšie.
Na čo sa treba pripraviť? Ako môžeme využiť poučenie z minulosti, aby sa tragédia nezopakovala?